Foto: Marek Čecho | Ladislav Bottlik v čase, kedy získal posledný 30. titul majstra Slovenskej republiky s vodnopólovým družstvom ČH Hornets Košice.
Táto stará pravda v titulku článku mi preletela mysľou vo chvíli, keď mi môj dobrý známy, mimochodom jedinečný historik a štatistik futbalovej Dukly Banská Bystrica, Ing. Jaroslav Šiška v utorok 21. októbra tohto roku o 15:14 hod. esemeskou oznámil: Zomrel Ti Ladislav Bottlik.
Moja duša zosmutnela. S týmto menom a priezviskom odchádza z tohto sveta nie len veľa jeho právd a skúseností z československého či svetového vodného póla, ale i celá noša bohatej vodnopólovej histórie. Pre moju žurnalistickú maličkosť zaujímavý človek, Ladislav Bottlik tvrdil stále, nie len ako hráč, či neskôr ako špičkový tréner vodného póla, ale aj ako funkcionár, že aj životu pri vodnom póle a s vodným pólom je potrebné stále viac dávať, než sa pri ňom len ponáhľať. Priam učebnicové boli na tému vodného ´póla a plávania aj jeho zaujímavé rozhovory s univerzitným profesorom Tomášom Stejskalom, ktorých som sa veľmi rád zúčastňoval, aby som potom ich závermi, stanoviskami i postojmi možno aj otravoval iných ľudí.
Neveríte, že tomu tak skutočne bolo? Nuž potom asi neviete ani to, že keď si hráči, funkcionári i vodnopóloví priaznivci ČH Košice pripomínali štvrť storočnicu svojej existencie (ČH vznikla v Košiciach na báze Strediska vrcholového športu Federálneho ministerstva vnútra Československa v roku 1961 – pozn. autora) márne hľadali vtedy, ale márne by sme v celom Československu hľadali vtedy, ale i dnes v Slovenskej republike, medzi kolektívnymi športmi taký suverénny celok, akým kolektív vodných pólistov Červenej hviezdy Košice bol. Vtedy, pri decembrových oslavách štvrťstoročia existencie to znamenalo odohraných 595 ligových súbojov, z ktorých pólisti ČH Košice vyhrali 515, len 40 krát hrali nerozhodne a práve toľko prehrali.
Hneď v úvode je potrebné poznamenať, že vodní pólisti Jednoty Košice prestúpili do ČH 1. novembra v 1961 roku a pólisti počas svojej existencie až do roku 1990 (vtedy sa stal oficiálne právnym nástupcom ČH Športový klub polície, ktorý v súčasnosti orientuje vo vodnom póle svoju prácu hlavne na deti a mládež – pozn. autora) jednotlivé úspechy rapídne rozšírili. Čiastkové úspechy na medzinárodnom poli prostredníctvom zápasov v Pohári európskych majstrov sú ilustračne načrtnuté v mnohých kapitolách zatiaľ nevydanej knižnej publikácie. Prečo nevydanej, hádam tušíte. Teraz sa orientujme hlavne na „vodnopólové duševno“ s úvodným dôrazom, že už prví tréneri ČH – B. Ščavnický, F. Boháč, R. Štoffan, L. Bottlik a J. Reinovský, vychádzajúc z hráčskeho kádra, „šili na mieru“ to, čo si vyžadovala situácia v bazéne počas súbojov o body, ale aj tréningov, čo si vyžadoval život kolektívu vôbec.
Roky hrali Košice najvyššiu československú súťaž v nevyhovujúcom bazéne na Kirovovej ulici. Jeho šírka nemala parametre pre medzinárodné stretnutia, na čo hráči ČH s vyspelými súpermi doplácali najviac, lebo v ňom nemohli uplatňovať celkom svoju hernú i plaveckú vyspelosť. Napriek tomu tvorila ČH Košice dlhé roky úspešnú kostru československej reprezentácie, ale ani v tomto mužstve vodnopólových kráľov žiaden úspech nepadal do lona zadarmo. Čiastkovo je o tom písané v mnohých domácich i zahraničných novinách, časopisoch a zavše aj knižných publikáciách, pomenej v kontexte vyspelého sveta vodného póla so zameraním na vodnopólový svet duševna.
Pýtate sa, aký je to svet? Nuž napríklad taký, ktorý sa zaoberá veľkosťou osobností vodného póla komplexne, teda vo vode a v živote. Preto nájsť najlepšieho vodného pólistu všetkých čias je nemožné. Keď som o tom rozprával aj podľa slov mnohých bývalých hráčov či trénerov Košíc , ilustračne si dovolím spomenúť Vidumanského, viacerých žijúcich Kalinkovcov, Nagya a mohol by som uvádzať desiatky iných, podaktorých zahraničných nevynímajúc, zhodli sa všetci opýtaní, že najväčším žijúcim odborníkom nielen košického, ale československého vodného póla bol a zostane asi na vešnosť – Ladislav Bottlik.
Sám Ladislav Bottlik mi však povedal toto: „Ak sa raz bude písať kniha o vodnom póle Košíc, nesmie byť zďaleka o Ladislavovi Bottlikovi. Ide o kolektívny šport. Za naše Košice by musel hrať vodný pólista s vôľovými vlastnosťami Štoffana, zápästím Baďuru, výšľapom Jašku, chytrosťou Tkáča , prehľadom Lacknera a ak sa pýtate na charizmu, tak takú, akou sa medzi ľuďmi prezentoval pápež Ján Pavol II. Takého pólistu s popisovanými kvalitami nepoznám v našich zemepisných šírkach“. Priznávam verejne, toto som sľúbil pánovi Ladislavovi Bottlikovi, že to napíšem verejne po jeho smrti. Namiesto nekrológu.
I z toho dôvodu si dovoľujem na tomto mieste obšírnejšie parafrazovať zakladateľa sociálnej psychológie, Francúza Gustave Le Bona, ktorý povedal, že miesto človeka v živote nie je vymedzené tým čo vie, ale ako dokáže žiť život pre iných, v tomto prípade pre vodné pólo. Kto je dokonalý v skutočnej láske k vodnému pólu, žije vodným pólom aj po rokoch aktívnej činnosti, je dokonalý zároveň v duchovnom živote.
Naviac, ak jeho prácu oceňujú mnohí z vodnopólového sveta, platí to dvojnásobne. A Ladislav Bottlik celkom 5 rokov trénoval vodnopólový Real Madrid, chorvátsku Mladosť Záhreb, s ktorou vyhral 5 krát Európsky pohár majstrov a v ktorej hrali aj štyria kluboví zverenci, ktorí sa v ďalšej sezóne mohli pochváliť ziskom zlatých olympijských medailí zo Soulu v roku 1988.
Kto chce iba zarábať ľahko príliš veľa peňazí, ale vodným pólom sa zaoberá neprofesionálne, neprogresívne, v skutočnosti nepozná život. O názory takých ľudí nie je dobré opierať sa ani pri písaní žiadnej histórie. Nie len tej vodnoolovej.
Preto sa utiekame v súvislosti s ČH Košice k Bartolomejovi Ščavnickému, ktorý ako tréner priviedol už v roku 1962 svoje mužstve k zisku prvého titulu majstra Československa. Farebný slovenský časopis Svet športu má v súvislosti s jeho menom zapísaný i takýto výrok, uverejnený po skončení jeho jednoročného štúdia trénerskej školy vodného póla v Prahe:
„V živote vôbec, nielen športovom a teda vodnopólovom je pohľad na život, šport, vodné pólo, z pohľadu budúcnosti ťažký, náročný, hlavne na vlastnú prácu, jej kvalitu. Sústavné zdokonaľovanie sa v nej je odľahčením i premostením k myšlienke, že minulosť, spomienky na ňu zostanú vždy krásne a mali by voňať šťastím, obdivom k tým, ktorí nás vodné pólo hrať učili, otvárali nám bránu do sveta športu, k novým priateľom a úspechom!“
V ČH Košice sa tak robilo. Prvé oslavy úspechov vždy voňali dedovizňou. Ani jej hráči, ani diváci však svätí neboli. Po úspechu sa dokázali zabaviť, ba podaktorí aj viac spoločensky unaviť, podaktorí dokázali na výjazdoch zabudnúť z toho dôvodu na svoje veci. Potom vznikali rôzne prezývky, úškrnky, po rokoch neopísateľné spomienky. Faktografia ČH je v z veľkej miery súčasťou štatistík. Pravdivé zostane, že najúspešnejšie boli v ČH Košice roky osemdesiate. Hneď v roku 1980 získala ČH Košice tituly majstra Československa v kategóriách seniorov, juniorov a dorastu. Vtedy už vyše tretina reprezentačného „A“ kolektívu Československa cestovala k reprezentačným súbojom z Košíc. Vtedy šéfoval vodnému pólu od Ašu po Medzilaborce, teda v Československu, Košičan Oto Sabo. Kvalitné analýzy tohto športu, klubu ČH a hry jej špičkových hráčov klubu, našich hráčov sa snažili hodnotiť náročne nielen naše domáce, teda slovenské a české média, ale aj zahraničné.
Ak si v tejto súvislosti spomenieme na československé víťazstvo v B skupine ME vo Viedni, jedno prvé a jedno druhé miesto na vtedajších turnajoch Družba, môžeme smelo súhlasiť s názorom vtedajšieho maďarského tlačového telovýchovného orgánu Népsport, ktorý po týchto úspechoch napísal: „ Vzhľadom na podmienky v príprave hraničí úroveň československého vodného póla, s ktorou sa presadzujú na medzinárodných podujatiach, so zázrakom.
Pritom treba dodať, že situácia vo vodnom póle sa už vtedy podobala tej, ktorá vládla vo futbale. Nebolo slabého súpera. K tradičnej vtedajšej špičke Juhoslávii, Talianom, Maďarom a Sovietskemu zväzu sa postupne pridávali Nemci, Španieli, Gréci, Austrália, USA a ďalší.
Vo vodnom póle ČH Košice vtedy pracovali pri kormidle ľudia, ktorí vedeli, že aj keď vysoko vyhrajú trebárs nad reprezentáciou Veľkej Británie ( nie Anglicka, lebo vo výbere hrali aj Íri či Škóti – poz. autora) či podaktorým špičkovým klubom sveta s ďaleko lepšími podmienkami, nič sa nezmení v pohľade zo strany zodpovedných za štátnu reprezentáciu, lebo vodné polo bolo zaradené a zostalo aj po rozdelení republiky do najnižšej športovej kategórie. Skúsený redaktor vtedajšieho slovenského časopisu Štart, Tomáš Kraus, v jednom z mnohých obsiahlych analytických článkov o vodnom póle citoval v tejto súvislosti vtedajšieho reprezentačného trénera a od roku 1975 aj klubového trénera Červenej hviezdy Košice Ladislava Bottlika ( prvý rok bol pri mužstve ČH trénerom hrajúcim – pozn. autora) takto:
„Nám záleží na našej reprezentácii, na kvalite hry v našom klube. Chceme dokázať, že máme predpoklady obstáť v tomto športe. Záujem z našej strany je… a veľký.“ Dnes atmosféra takého razenia vodnému pólu chýba, ČH neexistuje, Preč sú časy, keď delegát LEN-u Talian Renáto Di Gennaro našim médiám povedal:
„Československé vodné pólo sa predovšetkým zásluhou reprezentácie a hlavne klubového celku ČH všade vo svete považuje za vynikajúce. Červená hviezda Košice patrí k najlepším družstvám na svete a vaša liga má výbornú úroveň.“
Na tento názor bola už vtedy zaujímavá kontra nám dobre známeho Ladislava Bottlika, ktorý pôsobil pri reprezentácii spolu so svojim trénerským predchodcom v ČH Košice, bývalým hráčom ČH a ďalších košických družstiev, tiež odchovancom košického vodného póla, Rudolfom Štoffanom:
„Ak sa nebudeme konfrontovať s najsilnejšími, alebo aspoň najlepšími z B skupiny, čo sa týka reprezentácie, nebudeme chcieť ísť cestou tvrdej, náročnej prípravy v klube, nezúčastníme sa trebárs majstrovstiev Európy v skupine „B“, môže sa nám v budúcnosti stať, že nás nenasadia ani do „C“ skupiny.“
To v tom čase tak Červenú hviezdu, ale i našu reprezentáciu zdatní súperi ctili, vyhľadávali a nasadzovali v súbojoch s nimi najvyššiu kvalitu, ktorú mali. Hráčov nebolo ťažké motivovať lebo výjazdy do vzdialeného či kapitalistického sveta neboli v tom čase všedné a teda aj práca trénera, špičkových funkcionárov vodného póla či už na klubovej úrovni, alebo reprezentácie nebola ľahká. Už v osemdesiatych rokoch sa vtedajší predseda úseku vodného póla Výboru zväzu plaveckých športov ÚV ČSZTV, ktorý mal sídlo v Prahe, Košičan Oto Sabo dal prostredníctvom športovej tlače počuť takto: „ Zrušili nám v republike všetky športové mládežnícke centrá. Snažili sme sa zachovať všetky republikové i celoštátne súťaže, čo sa nám aj podarilo. Celá tá atmosféra nemá nepriaznivý vplyv na celkové vodnopólové hnutie, ale na absolútnu klubovú a reprezentačnú špičku áno. Ak stratí hráč možnosť štartovať v špičkových európskych súťažiach a na ME, MS či OH, stráca motiváciu, chcenie byť lepším, stráca možnosť výkonnostne a ľudsky vyrastať, zdokonaľovať sa To je veľká škoda. Tak pre Košice ako i československé vodné pólo.“ Veľavravný obsah výpovede. Dostatočný na to, že pracovať tak V ČH Košice, ako aj vo vtedajšej reprezentácii nebolo ľahké. Už vtedy volali funkcionári vodného póla po tom, aby sa vo vodnom póle nepracovalo rýdzo. Svet vodného póla, ten progresívny išiel inou cestou. Mal a má v popredí ľudí, funkcionárov, špičkových hráčov takých, ktorí vedeli, vedia, chceli a chcú. Vedeli a vedia vytvárať podmienky, vychovávať či motivovať špičkových zahraničných hráčov, spájať vodné pólo s biznisom tak, aby reprezentovalo na špičkovej úrovni daný klub, región, štát. Tam sú niekde aj korienky, vlásočnice kvalitného ekonomického zázemia. Tam, v múdrosti, náročnosti osobností na seba i druhých a ich duševnej vyspelosti spočívala a spočíva cesta k úspechom. Dnes už zosnulý Ladislav Bottlik k takým svetovým osobnostiam vodného póla patril. Vďaka tomu, napriek mnohým nástrahám a prekážkam závistlivcov mohla napredovať k špičkovým úspechom slávna Červená hviezda Košice v rokoch 1961 – 1990.
Aby bol obsah o kráľoch, ktorí kráľovali z Košíc československému vodnému pólu dlho, ba dnes už neopakovateľne, hlavne dôstojne a úspešne, múdro, vráťme sa len tak íverovite, konkrétnejšie napríklad do obdobia, keď bol za najlepšieho pólistu v Československu vyhlásený reprezentačný brankár Košíc Kula, jeho predchodca, kvalitný strelec V. Borsig, talentovaný Eschwig , skúseni Vidumanský, Čiliak, Salonna, B. Kalinka a ďalší. Pre ilustráciu, vtedy sa písal rok 1986.
