Foto: Juraj Trstenský | A viete prečo autor tohto príspevku vybral ako úvodnú fotografiu práve s pani Dankou Zátopkovou? Tá mu okrem iného nahlas okrem iných uvažovaní a skúseností prezradila aj toto: Dúfam, že s tým našim športom nedopadneme ako v starom Grécku, kde jeden z filozofov napísal, že športovci sú stvorení len k tomu, aby sa nažrali, trénovali a nechali sa masírovať.“ Autorova maličkosť k takému uvažovaniu dodáva: Aby tí súčasní nezháňali len peniaze za svoje výkony a nezaslúžili sa o to, aby im neskorší filozofi dôb budúcich k ich menám a priezviskám nedopisovali na základe výsledkov súčasného športového biznisu prívlastok: gladiátor. V Rímskej ríši tak nazývali starorímskeho bojovníka proti divej zveri a otrokom.
Neviem ako ostatní, ale moja maličkosť si ho pripomínala netradične. Nie na Jankovom vŕšku nad Uhrovcom, v jeho rodnom dome, ale pohľadom na priloženú fotografiu, ktorú som vôbec nie náhodou dal umiestniť adminovi portálu Spoločnosti slovenských velikánov na úvod tohto príspevku.
Keď som pred rokmi so skúseným kameramanom Jurajom Trstenským robil na pražskej futbalovej Juliske tamojšej Dukly, vo V.I.P priestore pre naše médium, konkrétne pre vtedajší internetový magazín Športlandia.sk rozhovor s legendou svetového športu, pani Danou Zátopkovou aj na tému jej vnímania velikánov našich životov, medzi ktorých tak Alexander Dubček ako aj manželia Zátopkovci budú patriť na večnosť, pani Dana mi do mikrofónu, ktorý držím v ruke, okrem iného povedala: „ Tak Emil ako aj pán Dubček boli zodpovední za svoje konanie. Vedeli rešpektovať seba samých, lebo rešpektovali aj názory druhých, ale ak boli presvedčení o svojom konaní, vždy to, až do svojej smrti dodržiavali. Ich srdcia a životné skúsenosti im tak kázali. Vnímali demokraciu ako najvyšší stupeň vlastnej sebadisciplíny. Preto ju už v rozhovoroch vyžadovali aj od druhých. Boli a zostanú veľkými preto, lebo tú sebadisciplínu aj verejne požadovali pre ľudské dobro, v ktoré verili. Nevynímajúc ani svojich nadriadených. Nevyžadovali demonštračným správaním či ostrým slovom, ale svojim celoživotným vystupovaním a správaním sa tak na pracovisku, ako aj v osobnom živote. Také jednoduché odkazy zanechali aj pre tých, ktorí dnes žijú na tejto planéte.“
Veľmi potrebná citácia celosvetovo vážených našich, aj československých velikánov.
Zástupcovia Spoločnosti slovenských velikánov , prezident tejto spoločnosti JUDr. Jozef Škultéty, ale i Pavol Škultéty a Milan Ducho položili vo štvrtok za svoju spoločnosť veniec k tabuli Alexandra Dubčeka, na jeho rodnom dome v Uhrovci, rovnako tak urobila za občanov obce Uhrovec aj tamojšia pani starostka, pani Ing. Zuzana Máčeková, matka dvoch detí.
Keď som sa JUDr. Jozefa Škultétyho pred písaním tohto príspevku opýtal, čo bolo zámerom jeho obšírnejšieho vystúpenia v hojne obsadenom rodnom dome tak Ľudovíta Štúra ako aj Alexandra Dubčeka ( tí čo to nepoznajú obaja sa narodili v tom istom dome v Uhrovci, ktorý bol neskôr obecnou základnou školou), odpovedal. „Snažil som sa život Alexandra Dubčeka priblížiť ako som ho osobne poznal a vnímal i prostredníctvom rozhovorov s ním. Ide totiž, podľa mojej mienky o jednu z najvýznamnejších osobností slovenských moderných dejín. Snažil som sa v súvislostiach našich súčasných životov priblížiť jeho úsilie o humanizáciu politiky, demokratizáciu spoločenských vzťahov a hľadanie rovnováhy medzi ideálom a realitou moci. V prostredí súčasnej spoločnosti, ktorá čelí nárastu extrémizmu, hodnotovej polarizácie a kríze dôvery. Preto som zdôraznil, že jeho odkaz nadobúda nový význam.“
Pre informáciu pána JUDr. J. Śkultétyho i svojich čitateľov som sa telefonicky spojil aj s jednou učiteľkou, ktorá sa podľa jej vyjadrenia ako inkognito zúčastnila celého podujatia aj preto, lebo sa dejinami zaoberá profesionálne a častejšie siaha aj po čítaní internetových článkov a knižných príspevkov z dielne Spoločnosti slovenských velikánov. Tá mi okrem iného povedala toto: Jeho vystúpenie pre mňa zostalo edukačným nástrojom pre približovanie velikánov študentom, pedagógom i širšej verejnosti. Ja by som, ak by sa to dalo, poprosila pána ministra školstva, aby život a dielo Alexandra Dubčeka na základe vlastného poznania a vnímania spracoval pán Škultéty knižne, lebo to by bola tá pravá pedagogická príručka konkrétne ohmatávať naše životy prostredníctvom priamych ničím a nikým necenzurovaných dotykov života Alexandra Dubčeka i našej súčasnej spoločnosti. Tak by sme ľahšie dokázali pochopiť širšie súvislosti historických udalostí a ich vplyv na formovanie nášho demokratického vedomia.“
Dodávam aj tak sa dá formovať neviazane občianska zodpovednosť dneška.
