Foto: archív | Slovenská národná knižnica (SNK) si v roku 2015 pripomenula 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra. Pri štúdiu jeho osobného archívu a dokumentov, ktoré má knižnica vo svojich zbierkach. Práve v trezore Literárneho archívu SNK sa nachádza táto vzácna, ojedinelá pamiatka.

Jeden z mojich dobrých priateľov sa ma opýtal, prečo sa stále zaoberám osobnosťou Ľudovíta Štúra. Odpovedal som mu, že sa ním nezaoberám, ale vážim si jeho múdre postoje k životu. 

Je známe, že Ľudovít Štúr sa nedožil ani 41 rokov. Stihol však získať takú slávu a popularitu, ako vari žiadny Slovák pred ním a ani po ňom. Veď takmer v každom mestečku na Slovensku je po ňom pomenovaná ulica či námestie, ba dokonca som sa už dávnejšie dočítal, že je po ňom pomenovaná aj jedna planétka, ktorá sa nachádza medzi súhvezdiami Orion a Jednorožec.

Čím viac sa snažím čítať s porozumením, tým viac rozumiem tvrdeniu, že vášne a city môžu naberať na popularite, ale rozum dostávajú do daru len vynikajúci jednotlivci. Ľudovít Štúr k takým Slovákom patril. Preto sa necítim byť natoľko farizejským, aby som sa postavil do radu k tým, ktorí tvrdia, že popularita Ľudovíta Štúra ho viedla k stále kvalitnejšiemu vzdelávaniu. Naopak, zrejme preto, aby populárny nebol,  za svojho života používal množstvo pseudonymov.

Z podaktorých štúdií o Ľudovítovi Štúrovi som sa dozvedel, že miloval slovenskú prírodu, hlavne okolie kde sa narodil. Často sa turistickou trasou vyberal na Rokoš, vrch nachádzajúci sa v južnej časti Strážovských vrchov, ktorý je pomerne málo známy, pritom ide o naskrze unikátnu prírodnú lokalitu, ktorá sa radí medzi tzv. Územia európskeho významu. Vrch sa vyznačuje prekrásnou divokou prírodou. Jeho strmé a rozoklané úbočia sú domovom mnohých vzácnych druhov rastlín a živočíchov, napríklad prísne chráneného rysa ostrovida. Vrchol Rokoša je zalesnený, nejde teda o ktovieaké vyhliadkové miesto. Z o niečo nižšie položených lúk, na ktorých rastie viacero vzácnych druhov orchideí, sa však otvára niekoľko skutočne pekných výhľadov. Na jednej takejto lúke nachádzajúcej sa iba pár minút chôdze od vrcholu stojí pamätník slávnych rodákov z neďalekej obce Uhrovec – Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Spomenutý   vrch neďaleko od Uhrovca, svojho rodiska a zrejme aj oáza pokoja na trase k jeho vrcholu boli jedným z opodstatnených dôvodov, aby sa pod mnohé články svojej spisovateľskej či novinárskej tvorby podpisoval ako Pravolub Rokošan.

Tých pseudonymov používal Ľudovít Štúr omnoho viac, v pamäti ešte zo študentských čias mi zostali aj ďalšie, napríklad B. Dunajský či Boleslav Záhorský. Dnes k jeho menu pripájajú nielen významné osobnosti histórie, literatúry či jazykovedy a vied ďalších množstvo prívlastkov, ktoré ho charakterizujú. A tak sa k menu a priezvisku Ľudovít Štúr často uvádzajú hlavne tieto: národný buditeľ, politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor, pedagóg. Mnohí ho však poznáme hlavne ako kodifikátora spisovnej slovenčiny.

O Ľudovítovi Štúrovi som po skúške na katedre Žurnalistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave zavše niečo zaujímavé prečítal, lebo s týmto menom, ako som už naznačil v predchádzajúcich riadkoch sa stretáva priemerne vzdelaný človek, medzi ktorých sa radím, často.

Keď ma JUDr. Jozef Škultéty oslovil, aby som pomohol ešte viac zintenzívniť frekvenciu tejto vzácnej osobnosti v rámci aktivít Spoločnosti slovenských velikánov, lebo ide o nepochybne zaujímavú a inšpiratívnu osobnosť našich dejín, rozhodol som sa sám pre seba nájsť čo najpravdivejšiu odpoveď na otázku: Prečo ma oslovil a stále oslovuje Ľudovít Štúr?

Nemusel som veľmi dlho rozmýšľať. Každý z troch velikánov slovenského národa v sebe nosil niečo, čo má stále pre naše životy veľkú hodnotu. Jedno v sebe mali spoločné všetci traja. Tak Ľudovít Štúr, ako aj Milan Rastislav Štefánik, ale tiež Alexander Dubček, nikdy a za žiadnych okolností nestratili svoje „ ja“.

Neprináleží mi zďaleka hodnotiť ich veľkosť človečiny. Na to sú iní, ktorí oveľa dokonalejšie a v širších súvislostiach majú právo priblížiť ich nesporné ľudské, otcovské i odborné priority a nezastupiteľné kvality. Ako žiak profesora PhDr. Fraňa Ruttkaya, DrSc si predsa len dovoľujem v mnohých prípadoch položiť po určitých desaťročiach vlastného života  tú istú otázku a zároveň na ňu hľadať pravdivú odpoveď:

„Čo ma z obsahu výučby na FF UK Bratislava, odbor Žurnalistika najviac motivovalo zaoberať sa dlhodobo sebou samým na základe získaných poznatkov o „najväčšom Slovákovi“ devätnásteho storočia?

Patrí sa pripomenúť, že išlo o obdobie, kedy sa rozhodovalo o konštituovaní slovenského národa po stránke spoločenskej, kultúrnej, sociálnej a politickej. Tieto atribúty sa snažím mať na zreteli vo svojej tvorbe stále a s rovnakou potrebou napriek mnohým zmenám, ktorými prechádza môj život. Napriek tomu, že nie som vedeckým pracovníkom, ani spolutvorcom spisovnej slovenčiny, tobôž nie básnikom ba ani organizátorom národného života, Štúr zanechal dosť tvorivých dokumentov ako sa dá a prečo má novinár udržiavať bezprostredné spojenie so životom slovenských dedín a miest a nenechať sa unášať kabinetnou politikou, odtrhnutou od praktického života. spoločenského pokroku. Udržiavaním otvorenej  komunikácie s mestami a dedinami v každom období hodno spájať účinné ideovo – politické zásady s praktickou ľudovovýchovou  a národnoobrannou prácou všetkých Slovákov a Slovanov!

Pre mňa Ľudovít Štúr zanechal vzácny odkaz:

„Človek sa nevychováva len preto, aby žil, ale hlavne preto, aby pre svojich niečo vykonal.“

Možno, okrem menšej odbornosti než mnohí tí, ktorí nosia množstvo titulov pred a za menom sa niekedy cítim podobne ako to bolo u Štúra otupeným, opusteným v našom slovanskom a slovenskom svete, ba aj poníženým, lebo počínajúc kvalitou slovenského jazyka a končiac vedeckými poznatkami prostredníctvom kultúry našej komunikácie a hlavne skutkov v praxi nám chýba kvalita realizácie  nadnárodnej rovnoprávnosti.

Azda aj preto sa na prahu mladosti vlastnej staroby angažovanosťou hlavne prostredníctvom odkazu Ľudovíta Štúra snažím ešte viac meniť aspoň seba a svoje vnútro, ak už nie som potrebný zaujímať celospoločenské postoje k tomu, o čom píšem v predchádzajúcich riadkoch. Preto rád, pokiaľ mi to vedomosti i zdravie dovolia, podporím aktivity Spoločnosti slovenských velikánov!

Toto som ako prvé zavesil k menu a priezvisku Ľudovít Štúr na stále sa rozvíjajúcu a rozširujúcu či skvalitňujúcu internetovú stránku Spoločnosti slovenských velikánov, ktorú práve môžete čítať od A po Z.

A aj prostredníctvom nej sa mi patrí napríklad pristaviť i pri profesorovom tvrdení, že dobrý novinár nemá informovať len o aktuálnom stave spoločnosti, ale mal by poznať aj historický kontext a súvislosti. Z tohto dôvodu kládol veľký dôraz na to, aby budúci novinári ovládali aj históriu a literatúru. K reflexii dejín slovenskej žurnalistiky prispel vedeckými výskumami, bol autorom početných skrípt, život a dielo významných slovenských novinárov spracoval v dvojzväzkových Novinárskych osobnostiach a v publikácii Daniel G. Lichard a slovenské novinárstvo jeho doby. Jeho najobľúbenejšou postavou našej histórie i žurnalistiky bol nesporne Ľudovít Štúr.

O Štúrovi a jeho mnohostrannej činnosti  napísali erudovanejší už množstvo monografií a vedeckých prác, ktoré sa zameriavali najmä na jeho politickú činnosť a jazykovedné, literárne a filozofické dielo. Fraňo Ruttkay predstavuje Ľudovíta Štúra ako výraznú novinársku osobnosť, ako zakladateľa modernej slovenskej žurnalistiky. Hoci aj pred Štúrom boli pokusy vydávať slovenské noviny. Zväčša to neboli v pravom zmysle politické noviny, ale skôr literárne časopisy s dlhšou periodicitou, v ktorých boli aj politické články, a noviny nemali ani dlhý život.

Až na stránkach Slovenských národných novín, ktoré Ľudovít Štúr založil a v rokoch 1845 – 1848 vydával šírili autori dvakrát do týždňa politické názory mladej slovenskej demokratickej generácie. Zohrávali aj dôležitú úlohu v uvádzaní nového spisovného jazyka do praxe.

Všeličo by sa dalo o diele profesora F. Ruttkaya ešte napísať. Sám tvrdil, že on má čo robiť, aby dôkladne poznal túto osobnosť.

Nuž, prečo sa nepokúsiť aj prostredníctvom Spoločnosti slovenských velikánov pripojiť k tým, ktorí majú starosti s ľuďmi nižšej intelektuálnej úrovne. Zo života poznám, práve mnohí takí majú statočné a úprimné srdce. Taká nálepka je mi milšia než sa stať otrokom myšlienkových prúdov a členom organizácií zabezpečujúcich mediálnu popularitu a ľahký prístup k „elitám“ nového svetového (ne)poriadku.

Ľudovít Štúr neponúkol svetu myšlienkový guľáš. A učiť sa od neho aj dnes napríklad sústavným spoznávaním jeho životných súvislostí nie je hanbou. Hanbou je nevedieť a nepoznať súčasné ponuky „ myšlienkového guľášu“ pre svetské choroby. Snažme sa také ponuky triediť a meniť aktivitami Spoločnosti slovenských velikánov aspoň seba samých.