Foto: pixabay | Niekto povedal, že svet je ako hodiny, ktorým dochádza batéria. Ich príchod s tým nemal nič spoločného. Svet bol vždy ako hodiny. Dokonca, vraj aj hviezdy jedna po druhej zhasnú. Nebude svetlo ani teplo. To je tá vojna, nekonečná márna vojna proti temnej a chladnej prázdnote, rútiacej sa k nám. – Nekonečné more.
K napísaniu tohto zamyslenia ma inšpiroval televízny večer, veľmi kvalitne moderovaný a režijne na vysokej úrovni pripravený, 1. septembra 2025, odvysielaný na I. programe našej, teda slovenskej verejno – právnej televízie. Po takej verejnej prezentácii nositeľov Štátnej ceny Alexandra Dubčeka som uveril na základe vlastných skúseností ešte viac, ako a prečo hodno veriť v skryté sily, v ich pestrosť a múdrosť života, ktoré dnes už nositelia tejto vzácnej ceny dávnejšie nosili a stále nosia v sebe.
Znamenalo to pre moju vyše 75 ročnú maličkosť obdivovať ich rozumné rozhodnutia ísť náročnou cestou smerovania. Nie iba sto dní, ani tisíc, ba ani desaťtisíc, ale s vidinou, že tá púť trvá v ich srdiečkach navždy.
V ďakovných vystúpeniach tak Jozef Banáš, ale i Štefan Grman a Čech Jan Telenský dali verejnosti najavo v živom vystúpení pred televíznymi kamerami prečo a ako si vážia vyjadrenie úcty, ktorej sa im za ich dlhoročnú prácu od Vlády Slovenskej republiky dostalo. Práve pri príležitosti Dňa Ústavy SR . Ústava je základom nášho demokratického štátu a ich ocenenia sú vyjadrením úcty za ich prácu, ktorou prispievajú k jeho rozvoju. Veľa dobrého, užitočného, pre múdry život potrebného, priblížil prítomným v slávnostnej atmosfére počas blahoželania oceneným, predseda Vlády SR, Róbert Fico, ktorý oceneným, okrem iného, zaželal aj veľa ďalších úspechov.
Odkaz tejto slávnostnej udalosti svojím obsahom je vlastne pre mňa oživením veľkej múdrosti, často opakovanej, v samotnom živote však už nie tak často rešpektovanej. Mám na mysli Aristotela a jeho výrok: Ak ideme dopredu v poznaní, ale zaostávame v mravnosti, ideme dozadu, a nie dopredu!
Ako publicista s vyše 55 ročnou praxou si pre svojho čitateľa internetových portálov Región Hont.sk, Slovenskí velikáni.sk a Duklasport.sk ešte konkrétnejšie dovoľujem priblížiť, objasniť, čo ešte vyše 300 rokov pred našim letopočtom Aristoteles, starogrécky filozof a encyklopedický vedec, filozof staroveku, zakladateľ logiky a mnohých ďalších vedných odvetví, svojím vyjadrením povedal?
Odpovedám, za jeho vyjadrením je vlastne všetko. Zlo víťazí len vtedy, keď dobrí mlčia. Darí sa nám len vtedy, keď sa nedáme znechutiť intrigami, závisťou, keď funguje cena slova prezentovaného na základe odbornosti, skúsenosti a nie bezbrehého krikľúnstva. Zápas o kultúru slova v médiách sme ako novinári, podľa mojej mienky začali prehrávať v našej republike už v „pozamatových“ rokoch. Prehrávali sme aj preto, že sme neboli takí, akí sme mali byť. Neboli sme dostatočne odhodlaní pestrou žánrovou pestrosťou čeliť zlu. Tá pestrosť žánrov dnes neexistuje napriek tomu, že najväčším Slovákom z obdobia druhej polovice 19. storočia bol Ľudovít Štúr. Bol slovenským národným buditeľom, kodifikátorom spisovnej slovenčiny, politikom, filozofom, historikom, jazykovedcom, spisovateľom, básnikom, publicistom, redaktorom a pedagógom. Bol človekom, ktorý keď žil, nikdy nariekaniu o krivdách nepodľahol. Nevykrikoval verejnosti polopravdy a lži!
Áno, mnohí nám krivdili, no a čo my? „Pozamatovo“ boli veľmi ukričaní často práve tí, ktorí tichučko dlho mlčali… Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Vždy budú tí, čo idú len s vetrom, už menej s pravdou… Ide o to, aj vtedy aj dnes, akou mravnou a i intelektuálnou silou sa k evidentnej nespravodlivosti postavíme. A celkom úprimne: žiada sa mi aj viac úcty medzi nami: viac úcty k učiteľom, kňazom, viac úcty ku kolegovmu úsiliu ctiť dobro a nesiať zlobu. Neraz si myslím, a vlastne aj hovorím, že mnohí za vysokoškolskými katedrami by neobstáli pred kritickým spoločenstvom puberty a začínajúcej adolescencie, ktorá má také veľké očakávania od učiteľa za školskou katedrou.
Veľmi by som chcel, prial si, aby sme boli hodní rozprávať o veľkých menách slovenskej kultúry, športu, umenia, ktoré sme zasievali a sejeme zásluhou svojej publicistiky do ľudí rôznych typov. Teší ma, že Slovensko v sebe nesie isté posolstvo smerom k životom ľudí 21.storočia. Môžeme však byť spokojní, ako obstojíme, ak sa rozhodneme vyžadovať a uplatňovať jazyk cez kultúru, kultúru cez jazyk?
Robiť rozhovory s ľuďmi, písať o nich, pre mňa vždy znamenalo preciťovať danú chvíľu tak, ako by som nachádzal stále dúšok čistej pramenistej vody. Vtedy cítim mimoriadnu získavajúcu sviežosť reči srdca pre danú oblasť, ktorou sa dotyčný človek zaoberá. Nie, nie je to len umelecké vnútro vycibrenej kultúry reči. Je to niečo, čo mimoriadne vyžaruje z podstaty poznaného založeného na viere, že svet tú poznanú múdrosť potrebuje. Je to viera dôležitosti poznania o tom, čo tlmočí celému svetu. Preto tam cítim i pokoru, ktorou svojím slovom obdarúva, zároveň učí, motivuje, úprimne narába logikou faktu. A potom príde úsmev nad ľahkosťou porozumenia. Tomu sa povie – skutoční profesori sveta myšlienok z praxe pre prax v prostredí, ktoré učí a núti uvažovať nad ľudským dobrom.
V knižnej publikácii Alexander Dubček z pohľadu celosvetových politikov a osobností si dovoľujem dodať, že aj našich, slovenských osobností. Nie však z politického spektra, ale našich, jednoduchých, zaujímavých, svojimi životmi kvalitných ľudí. Knihu sme spolu napísali s prezidentom Spoločnosti slovenských velikánov JUDr. Jozefom Škultétym a pri čítaní jej obsahu či už v slovenskom, anglickom, alebo nemeckom jazyku sa núka myšlienka prirodzených autorít v súvislosti riadenia nášho štátu, našej krásnej Slovenskej republiky. V tej knihe je aj odporučenie nedávať v našom prípade rovnítko medzi názvami politik a štátnik.
Tak Alexander Dubček, ale i Ludvík Sloboda, ktorých som sa dotýkal vo svojom živote osobne, boli svetom vnímaní ako múdri, skromní štátnici. Nezamieňali si službu občanovi za získavanie blaha, hoc aj falšovaným spôsobom, na základe svojich funkcií. Mal som možnosť prežívať, ako dokázali dávať v priamych rozhovoroch s každým človekom práve týmto ľuďom, ktorí ich oslovili, pocit ich veľkosti a dôležitosti. Máme dnes v našom štáte takých štátnikov? Koľko prstov na ruke nám stačí, aby sme ich spočítali?! A viete prečo to píšem? Tešila ma štátnická prezentácia nášho súčasného premiéra prostredníctvom spomínaného televízneho prenosu. Prečo? Možno aj preto, alebo len preto, že mi v mnohých prípadoch, počas mnohých politických vystúpení, také osobnosti v súčasnej politike chýbajú. Ak si politik neváži svoju dedovizeň, zabúda na poklonu statočným bojovníkom v II. svetovej vojne proti fašizmu.
Nie všetci v boji za oslobodenie našej vlasti padli. Mnohí tí, ktorí ostali na žive, dokázali prežiť aj ruské gulagy, priamou účasťou v boji sa po oslobodení vrátili na rodnú hrudu. Podaktorých v 50 – tych rokoch pozatvárali do známych väzníc. Napríklad do Jáchymova. Možno aj preto, že netúžili po trafikách, ktoré podaktorí ľudia mimo odboja, nie však z radov chrabrých osloboditeľov, dostali.
O statočných z II. svetovej vojny sa dnes často klame. Verejne sa neodporúča pre ich chrabrosť, odvahu a statočnosť ísť sa im pokloniť aj do zahraničia, ak je taká možnosť. A práve takí mali priateľov z ruských gulagov až pri Kaspickom mori. Zo Švédska, Fínska, Rumunska a ďalších krajín. Možno tí, ktorí nemali tú možnosť načúvať priamym účastníkom II. svetovej vojny, o ich názoroch a postojoch k minulosti, nič nevedia. Mnohí takí ani nemôžu zabúdať. Nevedia. A tí, ktorí nevedia, že nevedia, nemôžu vedieť, že nevedia. Nemajú ani na čo zabúdať. Zabúda sa aj z iných dôvodov.
A preto si ani nevážia pravdivú históriu slovenského národa. Písať o zábudlivých a neempatických, neúprimných pri rozhovoroch, či sledovať ich neetické správanie, sa mi tiež nie veľmi chce konkrétne svojím vnútrom rozoberať. Každý z nás má na všetko svoje dôvody. Na základe vlastných prežitkov i na základe kvality poznania skutočných bojovníkov v II. svetovej vojne.
Pre úplnosť mojich dôvodov zamýšľania sa nad súčasnosťou prostredníctvom minulosti, konkrétne na základe veľmi konkrétneho poznania súvislostí spojených s II. svetovou vojnou, priblížil napríklad pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru vo svojom prejave v Stockholme 10. decembra 1953 Winston (Leonard Spencer) Churchill. Britský politik, premiér Spojeného kráľovstva v rokoch 1940 – 1945 a 1951 – 1955. Tiež spisovateľ, historik, žurnalista, vojak a zákonodarca. Ten Churchill, ktorí je považovaný za jedného z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia slovami: „My, v Európe a západnom svete, keď sa vytvárali plány pre zdravie a sociálne istoty, ľudia ktorí žali triumfy medicíny a vedy, ktorí usilovali o spravodlivosť a slobodu pre všetkých, my sme sa napriek tomu stali svedkami hladu, biedy, krutosti a záhuby, pred ktorými blednú činy Attilove a Džingischánove. A my, ktorí sme sa najskôr v Spoločnosti národov a teraz v Organizácii spojených národov pokúšali vytvoriť trvalé základy pre mier, o ktorom ľudia tak dlho snívali, my sme sa dočkali sveta znetvoreného rozštiepením ohrozovaného rozpormi závažnejšími a násilnejšími, než boli rozpory, ktoré otriasli Európou po páde rímskeho impéria…“
