Foto: pixabay | Držal som v rukách tento obrázok od neznámeho človeka, ktorí ma (ten obrázok, ale i jeho tvorca) motivovali pre verejnosť napísať, že človek skutočne môže zmeniť svoj život zmenou svojho postoja. Všetko začína na prvý pohľad „len“ maličkosťami. Aj o tom je toto nevšedné verejné zastavenie sa pri riešení nášho súčasného celospoločenského zdravia.
Chcem sa s vami podeliť o zaujímavú skúsenosť. O moju skúsenosť. Získal som ju, keď som ešte v rukopise prečítal životný príbeh pod zaujímavým názvom. Ten príbeh sa stal neskôr obsahom knihy: „Žiť hoci aj na kolenách“. Osobne mi po jej viacerých prečítaniach veľmi pomohol k tomu, aby som zmenil od základu svoj životný štýl. Nebola to ľahká, ale takmer moja celoživotná, zmena. Spomínaná kniha približuje drámu muža a potvrdenie, že závislosti sú úteky od seba samého, od svojej podstaty v kontexte zdravej prírody a zdravých ľudí v nej.
Závislosti sú aj podľa toho, čo píše Jiří Vacek, autor uvedenej knihy, útekmi od neznesiteľnosti neistôt, ktoré sprevádzajú aj mnohé naše existencie. Súčasné i minulé. Také neistoty sa dotýkali a dotýkajú samotného bytia. Preto len vedné obory, podľa mojich dlhoročných skúseností tak v abstinencii, ako i počas recidív, nám na odchod zo škodlivých závislostí nepomôžu.
Čo z takej liečby, terapie, ak napríklad klient, pacient, po viacročnej abstinencii a následným recidívam neverí terapeutovi a terapeut nepozná úplne zdravotný stav a životné osudy závislého? Aj preto je často takmer nemožné vymaniť sa zo závislostí ak ide o závislosti rôznorodo pospájané a postihnutý, dnes často i v pozícii terapeuta či dokonca šéfa takého terapeutického zariadenia je v tomto smere príliš ďaleko od úprimného poznania seba samého! Dnes je ľudí postihnutých na škodlivé závislosti na tisícky a denne ich vídavame a stretávame často i vôkol seba v bežnom živote.
Patrím medzi tých, ktorí vedia a preto tvrdia verejne, že z alkoholickej závislosti sa vyliečiť nedá! Počas trvalej, celoživotnej abstinencie sa dá však úplne prebudovať celý svoj životný štýl. Veľa raz som pristupoval k vylúčeniu alkoholu zo svojho života ľahkovážne. Zistil som desaťročiami pohybujúci sa pri alkohole abstinentským životom i v pozícii nehorázneho alkoholika, že dlhoročne abstinujúci alkoholik má vo svojom triezvom živote úžasné prednosti a pozná kvalitu a prednosti života bez akéhokoľvek užívania drog, či jej zneužívania.
Preto tvrdím, že ani strach zo smrti nedokáže zmeniť ľudskú vôľu napríklad alkoholika, ktorá nechce v spoznávaní vlastných kvalít života dôsledne načúvať a nebyť hluchá, naopak je benevolentná, chorá na požiadavky vlastného rozumu, vzhľadom k zdraviu seba samého i svojho okolia. Vlastná sebadisciplína často na prvý pohľad bolí. Zvlášť ak bolí harmónia vlastného jedinca.
Rovnako je to trebárs aj so závislými na hracích automatoch, ale aj s tými, ktorí zápasia s problémami anorexie, či závislosťou na iných legalizovaných či nelegalizovaných drogách.
Do takej skupiny osobne radím aj moc mnohých (nie však všetkých) politikov, ktorú dostávajú od svojich voličov vo voľbách. Aj v tomto prípade ide, podľa môjho poznania a vnímania, o nemoc ontologickú.
Len pre informáciu z knihy „Mne sa to nemôže stať“ sa odbornou prácou z oblasti psychoterapeutickej zaoberalo na profesionálnej úrovni v bývalom Československu ani nie 4 percentá lekárov a ešte menšie množstvo psychológov.
Nie som filozof, ale súhlasím s tými, ktorí tvrdia, že je to nemoc pre naše životy hlboko zakorenená. To, že človek sa dnes často v spomenutej pozícii ukazuje a vystupuje prostredníctvom zastávanej funkcie, v mnohých prípadoch aj bez skúseností a odborného poznania, náročnosti daného problému ako najschopnejší a najmúdrejší, neomylný, je prejavom ontológie. Ontológie ako súčasti filozofie reality, ontológie ako učenia o bytí, ako súčasti reality či vedy o formách a zákonoch vývinu objektívneho bytia.
Už Hegel tvrdil, že ontológia tvorí spolu s noetikou a teológiou celok. Všetko nutné dôsledky toho, že podstatou bytia v spomínaných epochách filozofov existuje vôľa k moci. To sa ukazuje neustálym prerastaním seba samého vo vlastných výkonoch. To je dôkaz, že síce ešte v živote mnohí existujeme, ale v skutočnosti zdravo, tvorivo nedokážeme so skutočnými potrebami zdravej spoločnosti žiť, vôbec už nie užitočne jej pomáhať!
Odhodili sme systém myslieť a tvoriť hlboko s prirodzenosťou prírody, počítame povrchy, získavame dáta, tvrdé dáta, ale ako sa ukazuje, tie sú k ničomu.
Závislosti sú fenoménom ontologickým, nie ontickým. Mne osobne zásluhou uvedenej knihy pomohol jej obsah k poznaniu toho, že pre zdravý a triezvy i radostný život zďaleka nestačí len digitálne myslenie. V tom je snáď najväčší problém dôsledkov či eliminácie škodlivých závislostí. Ukazuje sa dnes stále viac a viac, ako nie etika, nie skutočná morálka či odbornosť, ale rôznorodo získavané finančné príjmy sú pre súčasné životy pre mnohých najdôležitejšie. Dôkaz, že nám nevládnu z pohľadu našich zdravých životov len tí najlepší.
Inak by sme v našich slovenských podmienkach nezrušili štátom celé desaťročie podporovaný farebný štvrťročník v česko – slovensko- anglickej mutácii pod názvom Závislosť, ktorému sa dostávalo celé jedno desaťročie uznávania za obsah a pomoc jeho čitateľom z mnohých štátov našej staručkej Európy.
Pravda je aj taká, že o závislostiach a ich prevencii nestačí len rozhodnutie skupinky ľudí. Pravda sa musí svetu ukazovať v zdravej prírode sama zo seba. Svojou neskrytosťou. A to je niečo, čomu ľudia, ktorí neprešli závislosťou a nezbavili sa jej, ktorí nedokážu pred verejnosťou odhaliť svoju pravdivú tvár práve pre zasiahnutie svojho „ja“ chorobnými závislosťami, neporozumejú, lebo nechcú tomuto problému porozumieť. A tí skutočne múdri s nimi do zápasu nepôjdu, lebo vedia, že nad závislosťami sa zvíťaziť nedá. A celkom na záver aj moja stručná recenzia knihy, ktorá by podľa mojej mienky nemala dnes chýbať v žiadnej domácnosti či serióznej inštitúcii, alebo knižnici. Vyzerá pre pozorne čítajúceho takto:
Emotívny príbeh človeka, jedného z mnohých, obmotaného pavučinou závislosti, vťahuje čitateľa do sveta dramaticky odlišného od toho čo je všeobecne pokladané za spoločenskú normu. Je to prostredie, ktoré je nezriedka vnímané ako úplné dno, zlyhanie, chýbanie vôle, odpad spoločnosti, životná prehra.
Odsudzujúce postoje sú však jednostranným pohľadom na problém, ktorý je mimoriadne komplikovaný z hľadiska morálneho, spoločenského, medicínskeho.
Čitateľ sa ponára do vôd, ktoré sa javia temné, hlboké a vzdialené, neuvedomujúc si tenkú hranicu, ktorá ho delí od životných príbehov, s ktorými je v knihe konfrontovaný.
Za takmer vyše 30 rokov, počas ktorých sa stretávam s osudmi závislých na rôznych stupňoch ľudskej existencie som sa ešte nestretol s tým, že by pri prvom užití drogy, prvom napití, človek uvažoval nad tým, že mu to môže dramaticky zmeniť život a v lepšom prípade sa raz bude liečiť. Z akejkoľvek škodlivej závislosti. Vôbec nejde len o chorobný alkoholizmus.
Aj keď môžeme na základe biologických, sociálnych a iných znakov predikovať zvýšené riziko vzniku závislosti, netrúfneme si povedať, že „ mne sa to nemôže stať“.
Napriek tomu, že sa všetci, v rôznych rovinách a snáď denne so závislosťou stretávame, odmietame prijať jej reálnosť, kým sa nás nedotkne bytostne a „nezloží nás na kolená“. Chorý, závislý človek skladá na kolená nie len seba, ale aj iných!
Ak sa čitateľ dokáže zbaviť tohto skotomizovaného pohľadu (vedomého zatienenia skutočnosti), otvorí sa mu následne perspektíva zložitého hľadania cesty späť.
Škodlivé závislosti však možno už od podstaty svojho vzniku v našich životoch eliminovať. Príbehy mnohých zdravých autorít v našich životoch to potvrdzujú. Preto aj autor knihy, pokiaľ žil tvrdil, že kniha Žiť hoci aj na kolenách nie je pre tých, ktorí ju potrebujú, ale pre tých, ktorí ju chcú.
Jozef Mazár, autor projektu Závislosť, Zavislost, Dependency. Tento projekt začal byť realizovaný ešte v bývalom Československu so sídlom v Prahe.
