Foto: Žaneta Beňová | Tak to vyzeralo na nádvorí Obecného úradu 8. mája tohto roku tesne pred otvorením pietneho aktu odhalenia Pamätníka padlým z dedín Dvorníky, Hontianske Tesáre, Šipice a Báčovce. V prvom rade zľava do prava. Plukovník v.v. Ján Mikurčík, brigádny generál v.v Ing. Stanislav Petrenec, generálporučík Ing. Daniel Zmeko, Milena Zmeková a podplukovník vo výslužbe Branislav Krajč.
V piatok 8. mája tohto roku v podvečer žili Hontianske Tesáre, nie každodennou pietou. Spomienkami na tých, ktorých sme mnohí ani nepoznali. Takej piety sa zúčastnil, funkčne až do tohtoročného 6. mája, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky, generálporučík Daniel Zmeko, ktorý zastával túto funkciu od 28. apríla 2018.
Tento profesionálny vojak s dlhoročnými skúsenosťami svojim vystupovaním aj medzi prítomnými občanmi Hontianskych Tesár a početnými hosťami z čarovného Hontu, verejne demonštroval vzácnu vojenskú prítomnosť v mierovom živote. Všímal som si hlavne jeho humánnu stránku komunikácie s obyčajnými ľuďmi, čo vo mne vyvolalo presvedčenie, že v sebe nosí aj schopnosť zvládať stres a dlhodobú záťaž. Vôbec ma neprekvapuje, že už na základe spomenutého bol o 4 roky neskôr vymenovaný do vyššie spomenutej náročnej vojenskej funkcie znova.
Sledoval som ho medzi mnohými účastníkmi osláv 81. výročia oslobodenia našej vlasti Sovietskou armádou, za účasti Československého armádneho zboru a vojakov v zoskupení ďalších štátov Európy. Neprekvapovalo ma ako načúval menám a priezviskám, ktorým mal o chvíľu odhaliť Pamätník padlým v I. a II. svetovej vojny z obcí Dvorníky, Šipice, Báčovce a Hontianske Tesáre. Urobil tak spolu so starostom obce Mgr. Štefanom Foltánom v Hontianskych Tesároch pred tamojším Obecným úradom.
Keď Mgr. Katarína Sabová, decentným otváracím príhovorom navodila v Hontianskych Tesároch 8. mája v podvečerných hodinách neformálny akt piety k 81. výročiu osláv víťazstva nad fašizmom počas II. svetovej vojny, vyvolalo to v mojom vnútri návraty do roku 1964. Vtedy prišiel medzi svojich spolubojovníkov na povstalecké Tri Duby armádny generál Ludvík Svoboda. Človek žijúci v tom čase v ústraní našej histórie i nášho víťazstva v II. svetovej vojne, hlavne vďaka Červenej armáde po boku ktorej bojovali aj príslušníci 1. armádneho zboru, ktorý vznikol v sovietskom Buzuluku z tých vojakov, ktorí po prechode k Sovietom zo Slovenskej armády cítili potrebu nedovoliť nacistom, aby gniavili Slovensko fašistickou čižmou, ba celú Československú republiku dostávali do fašistickej poroby.
Ako 14 ročný chlapec som vtedy, na oslavách 20. výročia SNP nerozumel, prečo tých 10 chlapov diskutuje skromne za jedným dreveným stolom v lesíku pri Zvolene ( dnešný Sliač) so slzami v očiach. Vtedy som ešte nevedel prečo tak ako Ludvíkovi Svobodovi jeho ďalším spolubojovníkom pripravili povojnoví štváči v slobodnej Československej republike väzenský Jáchymov. Až neskôr, keď som začal ľudsky zrieť, sa pre mňa stal ten prežitok motivačným faktorom spoznávania ľudských hodnôt viditeľných i tých neviditeľných. Vo veku mládežníckeho dozrievania sa pre moju maličkosť stávali dejiny II. svetovej vojny poľom neoraným. Začal som publikovať živé príbehy o ľuďoch, ktorí s Ludvíkom Svobodom cez útrapy vojny bojovali od Stalingradu cez Duklu, Prahu až po Berlín. Podaktorí z nich boli ranení aj v Okoličnom, v čase II. svetovej vojny v bojoch s nacistickými vojskami. O dedinku pri Liptovskom Mikuláši.
Od jedného z nich som sa v čase svojho životného dozrievania na základe dlhodobých rozhovorov dozvedal ako žil v ruskom zajatí, ako išiel najskôr v radoch II. paradesantnej brigády z výcvikového strediska Jefremov v Sovietskom zväze cez Buzuluk a Prahu až do budovy, v ktorej žil a odtiaľ velil nacistom – Adolf Hitler v nemeckom Berlíne. Vtedy tam však Adolfa Hitlera už nebolo. Dnes vďaka živým rozhovorom aj s ďalšími spolubojovníkmi spomínaného človeka, ktorý mi popísal ako priletel na Tri Duby z poľského letiska Kroščenko pri Dukle, ako najskôr po pristáti vojenského lietadla s mínami na ktorých sedel, keď po nich strieľali znepriatelené vojská hlavne nad Prešovom, nakoniec po pristáti na Troch Duboch mohol začať plniť akciu, ktorou bol poverený. Stalo sa tak potom, čo po vstupe na rodnú hrudu po 3 rokoch v Sovietskom zväze bozkal slovenskú zem. Nečlen žiadnej strany, tiež nie vlastník takzvanej žiadnej „trafiky“ po II. svetovej vojne. Slzy som mal počas takých rozhovorov na krajíčku ja, keď mi o tom rozprával. Všetko toto mi prelietalo mysľou vo chvíli, keď som sledoval profesionálneho vojaka s dlhoročnými skúsenosťami, ktorý bol do funkcie náčelníka ozbrojených síl Slovenskej republiky vymenovaný 26. apríla 2018.
Vôbec nenadsadím, že v prípade Ing. Daniela Zmeka, s vojenskou hodnosťou generálporučíka, ide o človeka strategického myslenia, neotrasiteľnej integrity a schopnosti viesť v podmienkach vysokej neistoty, ktorý viedol Ozbrojené sily súčasnej Slovenskej republiky. Bol a aj v Hontianskych Tesároch demonštroval svoju rozvážnosť a odbornú schopnosť. Takú aká sa iste vyžaduje pri riadení komplexných systémov v armáde, plánovaní dlhodobých cieľov a efektívnej spolupráce v rámci kolektívnej obrany NATO. Dokázal iste tiež vnímať a vidieť „širší obraz“, predvídať budúce hrozby a plánovať obranu štátu v súlade s doktrínami NATO.
V Hontianskych Tesároch z neho žiarila absolútna čestnosť, oddanosť vlasti a príkladné správanie (tzv. „nula-tolerancia“ k etickým zlyhaniam). Už som sa s ním raz stretol Počas zasadania Klubu generálov Slovenskej republiky vo Zvolene. Vo chvíli, keď ich rokovanie na ich pozvanie navštívila olympijská víťazka Anastázia Kuzmina. Už vtedy, na základe krátkeho rozhovoru som si všimol, že má pochopenie potrieb vojakov, budovanie morálky a zmysel pre humánnosť.
Keď v Hontianskych Tesároch čítali mená a priezviska tých, ktorí sa nikdy nevrátili z bojísk I. a II. svetovej vojny, pozorne načúval a keď mu dali na záver pietneho aktu slovo, poďakoval všetkým za pozvanie a neopísateľnú atmosféru stretnutia, ktorá mala vyvrcholenie Koncertom pod hvizdami zásluhou Petra Juhása a jeho Beťárov.
