Foto: Samo Sabo | Najskôr položenie venca k Pamätníku SNP na Jankovom Vŕšku a potom kultúrny program. Program s vysokou kvalitou aj v podaní Komňackých mládencov.

Nie som novinár, ale noviny Slovenskí velikáni, ktoré sa objavili v rukách čitateľov, ponúkajú aj priestor pre analýzu cesty,  ktorou prechádzali životy našich otcov a starých otcov, ktoré sa budú snažiť byť obsahom zrkadlom našich súčasných životov i jedným z komunikačných zdrojov pre komunikáciu s mladým človekom prostredníctvom spomenutého periodika. Napísal som už mnohé potrebné do prvého čísla štvrťorčníka  Slovenskí velikáni prostredníctvom rubriky Živé slová.

Keďže som sa zúčastnil Dňa slovenských velikánov 29.augusta toho roku na Jankovo Vŕšku rád by som využil príležitosť a vrátil by som sa k postate vydávania novín a k obsahu môjho rozhovoru so šéfredaktorom novín Slovenskí velikáni Jozefom Mazárom tesne po tom, čo sa objavili v rukách rôznych vekových skupín počas spomenutých osláv na Jankovom Vŕšku. Načúval som názorom mladých, strednej generácie, ku ktorej sa radím a tých, ktorých bežne nazývame dôchodcami, zastarale im vraveli rentieri a pre túto vekovú skupinu isto pribudnú v súčasnom slovníku tohto sveta i iné pomenovania s inými prívlastkami.

Pokúsim sa priblížiť na stránkach nášho internetového portálu myšlienky, ktoré sme v debate s prítomnými vekovými skupinami počuli a ktoré nás priviedli k takému konštatovaniu:

„Vieš, Roman!“ oslovil ma po rozhovoroch s viacerými mladými ľuďmi spomenutý šéfredaktor slovami: „Mladý človek si v novinách Slovenskí velikáni zaslúži trvalú pozornosť kvôli perspektívam, ktoré mu dáva, ponúka súčasné obdobie vývoja životov všetkých u nás doma i vo svete. Pekne povedal ešte v roku 1990 Alexander Dubček na adresu mladých, keď zvýraznil, že mladý ľudia sa musia naučiť, čo sme mi zabudli. Zrejme bol aj dobrým prognostikom, lebo my sme zabudli vo všetkých skupinách, ale nie všetci, na to čo nepotrebuje peniaze, reč úprimného srdca a úctu v sebe pre druhých „áno“ –  jednoduchý úprimný pozdrav  človeka človeku,  keď sa stretneme. Zabudli sme mnohí  slušným spôsobom ponúkať mladému človeku svoje schopnosti, hovoriť s ním o potrebe slušného a zdravého podnikania v tvrdej konkurencii sveta, kde práve on, teda mladý človek, môže a mal by uplatňovať svoj talent a svoje schopnosti. Nemal by po našich skúsenostiach, ktoré my, žiaľ často aj počas vystúpení na oslavách SNP stále uplatňujeme aj tak, keď plagiátmi napísanej reči iných, naviac  často s nekvalitným prednesom, vyzývame zapínať gombíky na oslavách nahých kráľov.

Musíme sa snažiť ponúkať také skúsenosti z práce našich otcov a dedov mládeži, ktoré ich oslovia reálnou podobou. Teda tým,  čo sme priniesli pre súčasnosť nové, ale naliehavo potrebné zo starého šatu minulých storočí. A musíme to robiť preto, aby sa na odkaz našich dedov a pradedov nezabudlo. Aj napríklad na to,  že hneď po II. svetovej vojne bolo veľa bojovníkov z II. svetovej vojny, priamych a statočných vlastencov, jednoduchých ľudí, skutočných hrdinov boja proti fašizmu pozatváraných, daných do väzníc len preto, lebo ich prístupy k poctivému životu obsahovali aj v prvých rokoch slobody po víťazstve nad fašizmom, statočnosť, pracovitosť, gazdovský rozum a spájanie sa pre ľudské dobro a sociálny zmier.

Ponúkali svojou odvahou i nezištnou pomocou iným poctivou prácou to, čo priblížil napríklad pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru vo svojom prejave v Stockholme 10. decembra 1953 Winston ( Leonard Spencer) Churchil slovami: – My, v Európe a západnom svete, keďsa vytvárali plány pre zdravie a sociálne istoty, ľudia ktorí žali triumfy medicíny a vedy, ktorí usilovali o spravodlivosť  a slobodu pre všetkých, my sme sa napriek tomu stali svedkami hladu, biedy, krutosti a záhuby, pred ktorými blednú činy Attilove a Džingischánove. A my, ktorí sme sa najskôr v Spoločnosti národov a teraz v Organizácii Spojených národov pokúšali vytvoriť trvalé základy pre mier, o ktorom ľudia tak dlho snívali, my sme sa dočkali sveta znetvoreného rozštiepením o ohrozovaného rozpormi závažnejšími a násilnejšími, než boli rozpory, ktoré otriasli Európou po páde rímskeho impéria…“

Roman, toto je potrebné približovať mladej generácii, lebo tá svet rokov 1969, 1989 nepoznala, rovnako ako nepoznala názory tých bojovníkov Československej armády, ktorí bojovali napríklad na historickej Dukle a boli trebárs po výcviku v Jefremove, ako členovia II. paradesantnej brigády nasadení do SNP po  zoskokoch  na  Troch  duboch, aby zmapovali od Banskej Bystrice až po takmer Duklu rozostavenie fašistických armád a spolu s partizánmi uľahčili postup I. československého armádneho zboru od jeho vzniku v Buzuluku, po boku Sovietskej armády, až do stanu Adolfa Hitlera v nemeckom Berlíne.  

A práve mnohí takí ľudia, po II. svetovej vojne netúžili po trafikách za odmenu ich statočnosti. Osobne boli práve aj proti takým. Naopak, vysúkali rukávy, aby mohli budovať svoju vlasť. Aj v tom čase však ľudská zloba, závisť a nenávisť robili svoje a hľadali cesty ako znivočiť úprimnosť a statočnosť, reč úprimných ľudských srdiečok ako zabezpečiť lepšie školstvo, vzdelávanie ich nasledovníkom.

Mnohí z takých skončili v Jáchymove, v iných baniach na ťažbu uránu, v ťažkých väzniciach. Aj vtedy existovala túžba vládnuť neodbornosťou, parazitovaním na oddanosti čistote a šľachetnosti iných.

Poznáme dnes, s odstupom rokov organizátorov vtedajších aktivít? Poznáme dobre analýzy a dôsledky pažravosti po moci nad svetom? Pamätám sa na oslavy SNP na Troch  duboch pri Badíne,  keď sa môj prezident Československej republiky na večnosť, armádny generál Ludvík Svoboda, rozprával zo zostatkom svojich vojakov, ktorí boli podobne ako on sám v spomenutých väzniciach a v ich očiach boli slzy a bôľ v srdci . Vtedy som mal 12 rokov a nechápal som ich plač nad vtedajšími praktikami podaktorých ľudí. Dnes tomu rozumiem, lebo javisko pokroku zostalo to isté, len herci pre šírenie nepokojov, ľudskej poroby a rozbíjania statočnosti a poctivosti sú iní.

Vtedy sa snovali v mojom vnútri nitky byť raz pomocníkom mapovania pravdivých príbehov statočných a poctivých ľudí. Každý z nás máme svoje chyby. Existujú hriechy ľahké,  z ktorých sa dá vyspovedať. Ale existujú aj hriechy ťažké, nesmrteľné, neodpustiteľné!

Toto čo popisujem je hriechom neodpustiteľným.  Ak zabúdame na  pomoc iným, cielene nevytvárame v štáte podmienky na odbornú, profesionálnu prácu statočnejším a v takom prípade aj spravodlivejším než je moc nekonkrétnych faktov, bez praktických výstupov skutočnej pomoci slabším, chorým, skôr narodeným a deťom, vytvárame chaos, rozbíjame spoločne nadobudnuté dobro. Ak mladému človekovi forsírujeme klamstvom neprežité, neprebádané, nepodložené konkrétnym vlastným skutočným príbehom len preto, lebo chceme, aby nás lož vyniesla do kresiel mocných, farizejstvo prvého rangu.

Tam a tak spočíva približovanie videnia čiernobieleho sveta. So zámerom  vyťažiť z takého videnia a približovania čo najviac pre seba. Každý z nás máme svoje pohľady a prístupy k statočnosti a poctivosti i pomoci druhým,  hlavne pomoci mierovému životu na tejto planéte.

Roman, pozri sa, dnes tu boli prítomní na kladení vencov k mohyle na Jankovom Vŕšku, teda k pamätníku SNP, okrem členov folklórnych skupín aj dvaja kvalitní futbalisti z bývalej futbalovej školy v armádnej  Dukly Banská Bystrica. Z obdobia, keď tam bol  trénerom mládeže magister Peter Benedik,  ktorý žal ovocie svojej tréningovej  práce so svojimi zverencami tak v Československu ako i vyspelom futbalovom  zahraničí. S mužstvom dorastu Dukly Banská Bystrica sa ako brankár podieľal na zisku titulu majstra Československa po dvoch víťazstvách nad Vítkovicami. Marek Sečanský, rodák z Uhrovca. Náhoda,  že svojmu trénerovi, s ktorým sa nestretol roky potom, keď pod jeho odborným vedením získal titul majstra Československej republiky, republiky, aby mu práve v rodnom kraji s odstupom rokov povedal toto?:…

 „Pán tréner, boli ste tvrdý, náročný,  vysoko kvalifikovaný odborník,  zostali ste veľkým človekom pre mňa isto a verím aj pre našu celú partiu, s ktorou sme vyhrávali zápasy aj na turnajoch v Európe.  Iste tu za vami neprišiel dnes náhodou ani váš ďalší odchovanec a kvalitný futbalista Kozinka. Ďakujeme veľmi, že ste nám pomohli získavať hodnoty pre život, hodnoty dobra a poctivej práci v ňom. –

Ďalší íver jedného z konkrétnych príbehov. Iný krásny príbeh napísali svojimi nádhernými hlasmi na 4. ročníku Dňa spoločnosti slovenských velikánov  dievčatá speváckej skupiny Kalina zo Stropkova. Takých príbehov bolo na Jankovom Vŕšku oveľa viac. Píšeme o nich a budeme písať postupne.  Ide o dosť vlásočníc na tvorbu novín“.

Toľko povedal skúsený a praxou, rokmi preverený žurnalista. Zdôrazňujem ešte raz, sám nie som novinárom. Jeho však dosť ho poznám aj z rozhovorov so zahraničnými odborníkmi z oblasti hlavne športu, ale i kultúry a iných sfér života. Preto sa prikláňam k názoru, že cesta ku kvalite našich životov nepozná len jednomyseľné riešenia. Tie zrejme aj on ako novinár zažíval a má s tým svoje skúsenosti.

Tie sa nedajú naučiť. Tie musíme každý prežiť. Podľa mojej mienky, je správne, že obsah našich novín nesmeruje len k približovaniu príbehov z kultúry či hospodárskej, podnikateľskej sféry resp. športu, ktoré sú v premiérovom čísle novín Slovenskí velikáni načrtnuté. Pre potrebu zvýraznenia harmónie rozvoja života bez vážnejších sociálnych konfliktov u nás, doma, ale i v rámci Európy sme sa rozhodli aj z vyššie ilustrovaného.

A demokratický systém? To je v prvom rade vlastná sebadisciplína a vlastná pomoc druhému, slabšiemu, sú to však i schopnosti empaticky komunikovať, nešetriť svojim časom aj vtedy, ak nám za neho nikto nezaplatí. Taká sa chce stať publicistika novín Slovenskí velikáni, ktorá  vyžaduje už teraz veľa úsilia. Na prezentáciu pozitív a potreby 4. ročníka Dňa slovenských velikánov,  ktorý sa konal na Jankovom Vŕšku toho roku 29. augusta sme si pozvali pomôcť aj skupinu mladých ľudí s televíznou kamerou či mladíckou žurnalistickou skúsenosťou a mladíckym pohľadom na súčasnosť.

Pre našu prácu a prácu tých, ktorí sa chcú na našej ceste prostredníctvom médií podieľať  sú stanovené v našich  zásadách aj etické hodnoty. Kladieme dôraz na vzdávanie holdu vykonanej práce technikov, úradníkov, konštruktérov, vedcov, lekárov, ale i iných odvetví nášho života. Na dôraz osobnej morálky bez ošúchaného politikárčenia je prioritou. Pluralita, teda mnohosť, početnosť a rôznorodosť neznamená nerešpektovanie princípov etiky, empatie či nadradzovanie svojich postojov  neprebádanej a životom neosvedčenej novosti a modernosti nad zámery Spoločnosti slovenských  velikánov.

Preto my tvrdíme, že sme závislí.  Na rešpektovaní dobra z minulosti a dobrých skúseností v previazanosti na múdre počiny a potreby súčasnosti ľudí všetkých vekových skupín.

Dôraz našej publicistiky bude kladený na  zjednocovanie nie rozbíjanie ľudského dobra a pokoja. Bez rozboru daného stavu a koreňov sa nezaobídeme, ale dominantou je pozerať sa dopredu a hľadať všetko čo nás bude zjednocovať pre život v krajine so sociálnou spravodlivosťou.