Foto: archív RTVS | Veľkým oživením relácie na Regine v RTVS boli i slová dvorného fotografa pána Alexandra Dubčeka, dlhoročného fotografa TASR, jediného, ktorý z tých zo Slovenska priblížil let prvého slovenského kozmonauta do vesmíru, Vladimíra Benka( na snímke prvý zľava). Ten okrem iného len tak mimochodom sa televíznym divákom zdôveril, že jeho prvým šéfredaktorom bol spolu besedujúci v tejto relácii Jozef Mazár (na snímke uprostred).

Vo štvrtok 25. novembra toho roku odvysielala RTVS na svojej „dvojke“ prostredníctvom banskobystrického štúdia Regina aj televíznu reláciu venovanú 100. výročiu narodenia významného štátnika v histórii 20. storočia našej staručkej Európy, pána Alexandra Dubčeka. Keď mi nemocný prezident Spoločnosti slovenských velikánov JUDr. Jozef Škultéty telefonicky oznámil, že by sa patrilo zastúpiť ho v spomenutej relácii, privolil som a vnútorne prijal jeho návrh vrátane neskoršej osobnej telefonickej ponuky z RTVS na moju účasť v danom tematickom bloku.

Je dobré, že vo verejno – právnej Slovenskej televízii dostala vo vysielaní zameranom na život a dielo Alexandra Dubčeka Spoločnosť slovenských velikánov so sídlom na Jankovom Vŕšku, kde sa napríklad naposledy stretol už spomenutý prezident tejto spoločnosti s vtedy žijúcim pánom Alexandrom Dubčekom, vysielací priestor.

Zdôrazniť sa patrí verejne znova raz, zásluhou človeka, ktorý pri konfirmácii venoval v mladosti malému Jožkovi, v tom čase 9 ročnému synovi otca jedného z 5. detí, dederónovú košeľu po jednom zo svojich synov. Alexander Dubček sa nikdy netajil, že na okolí vychýrený stolár Štefan Škultéty bol jeho dávnym a dlhoročným priateľom.

Aj túto epizódku mi priblížil JUDr. Jozef Škultéty, ktorého som po prvý raz stretol v živote pred necelými 2 rokmi. Zásluhou, pre zmenu môjho priateľa, Ing. Romana Kapitáňa, v Liptovskom Hrádku. Keď ma JUDR. Jozef Škultéty oslovil na spoluprácu v Spoločnosti slovenských velikánov opýtal som sa ho ako vníma on osobnosť Ludvíka Svobodu, môjho bývalého prezidenta mojej vlasti, ktorým zostane pre mňa prezidentom na večnosť? Otázku som rozšíril dôvodom môjho postoja – statočnosť, ľudskou múdrosťou i nadčasovou zrelosťou tohto skromného armádneho generála. Za seba som mu verejne, tak ako to robím aj teraz okrem iného povedal, že tak ako v prípade osobného poznania Ludvíka Svobodu v kruhu jeho spolubojovníkov z historicky známeho Buzuluku aj čo najhlbším štúdiom a hľadaním seba samého v bohatých dejinách slovenského a slovanského národa zásluhou úžasne pozitívnych charakterových vlastností Alexandra Dubčeka chcem na večnosť milovať svoju rodinu aj vlasť, ľudí podobných a teda blízkych môjmu srdcu. Vďaka tomu sa chcem učiť stále lepšie a kvalitnejšie rozoznávať v živote dobro od zla a veriť tomu, že takých ľudí akými boli spomenutí Ludvík Svoboda a Alexander Dubček bude medzi nami stále veľa. Aj preto som ako spoluautor a editor pripravovanej knihy k danému jubileu v epilógu knihy: Alexander Dubček z pohľadu celosvetových politikov a osobností okrem iného napísal:

„Významní politici sveta aj v tých najmocnejších krajinách tvrdia, že sú šíriteľmi demokracie na svete. Vo svete častých protirečení v mnohom a mnohými praktickými i teoretickými spôsobmi.

Snažil som sa od mladosti, aj na základe motivácie mojich vtedajších pedagógov, vnímať svet detailnejším skúmaním jeho histórie. Napríklad aj krajín, kde vládol krajine cár, inde napríklad kráľ, alebo iní mocnári, ale vždy sa niečo zachovalo v každej z nich aj pre obdobia prestavby ďalších etáp ľudského vývoja.

Osobne nemám gény pre politickú dráhu, ale z prežitého si vždy v každej etape svojho života všímam, ako sa spoločnosť dokáže vyvíjať krok za krokom. Postupne, tak, ako dokážu ľudia vo funkciách realizovať prijímané zákony v každom štáte. Hľadanie skutočnej pravdy a ľudského dobra na tejto zemi nie je nikde ani nikdy nebolo ľahké.“

Samozrejme, tí, ktorí ste nám, ale aj mne osobne písali či telefonovali po spomenutej relácii sa od vedenia Spoločnosti slovenských velikánov dozviete viac o možnostiach čo najbližšieho zoznámenia sa s činnosťou spomenutého občianskeho združenia, ale i uvedenej knihy. Štvrťročná periodicita novín Slovenskí velikáni, by k tomu mala byť tiež nápomocná.

Vo svojom živote som takmer tretinu svojho života v praktickej podobe nepoznal čo je to napríklad nezamestnanosť, čo je byť bezdomovcom, nepoznal som z praxe termíny neziskových organizácií a ich fungovanie, ani rušenie fabrík a ich privatizáciu či neúctu k našim skutočným osloboditeľom od fašizmu.

Vďaka hlbšiemu spoznávaniu životov skutočných slovenských velikánov, konkrétne na osobných postojoch spomínaných Ludvíka Svobodu a Alexandra Dubčeka som však mal možnosť poznať, že literatúra aj z takej oblasti je citovou pamäťou a citovou históriou človeka. Je to možnosť spoznávať a poznať hodnoty človeka zvonku i z vnútra. Preto oceňujem v spomenutej knižke otvorené a úprimné názory na pána Alexandra Dubčeka od ľudí, ktorí tiež hľadajú a približujú vďaka dobrému poznaniu seba ľudské dobro a vieru v dobro človeka iných.

Už samotné meno a priezvisko ambasádora Spoločnosti slovenských velikánov, olympijského víťaza v boxe z Helsínk, Janka Zacharu je toho dôkazom. V knižke z malých veľkých velikánov okrem  neho zaujali i pohľady a názory, stanoviská či výsledky samotnej práce napríklad umeleckého kováča Róberta Riga, alebo kňaza Miroslava Humeníka. Zaujímavé pre čitateľa bude isto i napísané vnímanie Alexandra Dubčeka jeho spolurodákom, súčasným ombudsmanom Českého olympijského výboru JUDr. Alexandrom Károlyim.

Veľavravné sú aj odpovede na otázky zostavovateľov publikácie významnými predstaviteľmi politickej scény Nemecka, ale toto všetko i nenaznačené je v samotnej knihe. Vy ste sa však podaktorí pýtali, prečo sa moje meno a priezvisko autorsky neobjavuje na facebooku. Aj tu odpoviem verejne a otvorene. V tejto oblasti sa znova opieram a verím odborníkom. Facebook podľa nich stupidifikuje, jednoduchšie, devastuje ľudský mozok.

Verejne to deklaroval pri rezignácii zo svojej funkcie jeho prvý generálny riaditeľ S. Parker. Preto budem osobne do konca svojho života propagátorom potreby písaného slova na papier. I z dôvodu potreby zadefinovania v našich súčasných zákonov, kto vlastne je novinárom?

Kto je lekárom vieme? Kto môže byť futbalovým trénerom tiež. Vieme však, kto je dnes novinárom a kto si tento názov len rôznymi inými spôsobmi uzurpuje? Aj to sú vážne otázky v prípade debát o potrebe spoznávania a poznávania skutočných slovenských velikánov, hoci aj z radov malých veľkých v takej oblasti. Zneuctiť odkazy múdrych je podľa mojej mienky páliť najdrahšie bohatstvo dedovizne. Príklady z minulosti dávnej, dávnejšej, ale i nie tak dávno minulej sú toho dostatočným svedectvom.

Aj to by malo odznievať so spájaním slova o Slovensku a ľudského dobra pre Slovákov v súvislosti s odkazmi Alexandra Dubčeka, Milana Rastislava Štefánika či samotného Ľudovíta Štúra ak už končíme slovkom novinár. Sám tvrdím, nie je hanbou nevedieť, hanbou je neučiť sa múdrosti od iných.