Foto: Vladimír Benko | Alexander Dubček vo svojej pracovnej rezidencii.

Včera, 19. októbra som cestoval IC rýchlikom z Kysaku do Bratislavy. Sadol som si na stoličku k oknu, ktorú mi určila moja miestenka. Vybral noviny Slovenskí velikáni číslo 5 a prečítal som ich od prvej po ôsmu stranu.

Potom si tie noviny poprosil čítať oproti sediaci muž stredných rokov.  Moja maličkosť surfovala vo futbalových aktualitách na počítači a keď spomenutý mladší pán noviny dočítal, položil mi otázku.

„Pane, môžem sa vás na niečo opýtať?“

Privolil som s úsmevom na tvári. A on mi do toho:

„Prečo vlastne nežijeme v sociálnom štáte? Vy sa iste lepšie pamätáte aký bol u nás život po II. svetovej vojne? Bol lepší, či horší?“

Priznávam, ostal som zaskočený. Nie som politológ, tobôž nie človek hrajúci sa na múdreho, neomylného. Nuž som mu na to povedal:

„ Žijeme podľa mojej mienky v zložitejších podmienkach než tomu bolo po II. svetovej vojne. V tom čase si ľudia vážili statočných hrdinov II. svetovej vojny, lebo zrejme tí skôr narodení si užili veľa biedy vo vlastných rodinách a ťažko sa dali presviedčať životnými nemožnosťami. Vedeli a precítili na vlastnej koži plusy i mínusy feudálnych i kapitalistických móresov a obyčajov, užili si dosť ponižovania a celé skupiny chudobných i spoločenskej hanby. Ale vy iste dobre viete, že žiadne dejiny nie je možné opakovať, súčasné obdobie je poznačené prekrúcaním dejinného vývoja v II. svetovej vojne i postojov väčšiny priamych účastníkov k udalostiam po jej skončení.“

Po týchto slovách sa môj spolucestujúci odmlčal. Po chvíli však položil ďalšiu zaujímavú otázku.

„Takže, vy mi poviete, aký bol ten komunizmus? Ako vyzeralo to čarovné úsilie predchádzajúcich generácií?”

Tentoraz som sa zamyslel dlhšie, aby som mohol znova úprimne zareagovať tak, ako mi napovedá reč môjho srdca. Pozrel som sa do očí spolubesedujúceho  a pomaly som hovoril toto:

„Z rozhovorov mojich starých rodičov i môjho otca, teda ešte starších reprezentantov generácií, ktoré žili pred nami  nájdeme veľa toho, čo bolo v tom čase úspešné, ale aj dosť veľa  omylov, ktoré poznačili životy mnohých rodín veľmi negatívne. Neviem posúdiť komplexne čo má z tých predchádzajúcich období trvalú platnosť aj pre naše životy. Dnes registrujeme oproti minulosti veľa slov o úsilí po získavaní vysokých hodnôt práva, napríklad práva na plnohodnotný život každého človeka, slobodné rozvíjanie jeho tvorivých schopností, jeho postavenie v spoločnosti, ktorá vyznáva občiansku solidaritu a vzájomnú úctu. Skutky sú však iné. Stačí analyzovať úprimne odborníkmi akékoľvek odvetvie nášho života. Mne je najbližší šport. V rokoch šesťdesiatych a sedemdesiatych minulého storočia sme v ňom napríklad dosahovali z pohľadu tých svetových oveľa výraznejšie úspechy než sú tie dnešné. Práve také hodnoty preto vzbudzovali pozornosť aj v medzinárodných súvislostiach. Ba sú predmetom záujmu a uznania aj dnes, ako o tom svedčí široká historická odozva.

Domnievam sa, vy narážate na obsah tohto štvrťročníka. Máte pravdu, našinec by mal poznávať denno denne napríklad pri blížiacom sa  100. výročí narodenia Alexandra Dubčeka živé názory súčasníkov na jeho život, jeho postoje a prínosy vtedy pre vtedajšie obdobie, ale rovnako odpočty ako boli u nás tie jeho hodnoty uplatňované v hľadaní skutočne ľudského dobra jeho pokračovateľmi v jednotlivých politických či hospodárskych funkciách a zoskupeniach.

Tam si myslím, že naše súčasné slovenské médiá zaostávajú  za tými špičkovými, svetovými aj na tomto úseku veľmi, lebo neodvážne porovnávajú a neprimerane vyvažujú klady so zápormi v súčasnej novinárskej tvorbe.“

Keď som dopovedal svoj názor, pán sa pre zmenu po prvý raz usmial tiež, aby dodal:

„Takže tu je vlastne v tých Slovenských velikánoch na jednej strane napísané, že môžeme len ľutovať, že sme neuspeli a nedovolili nám, aby obrodné reformy viedli k vzniku nového modelu demokratického sociálneho štátu, na strane druhej aj tak trochu ľútosti zo straty vlastnej hrdosti na vlastný štát.

Asi bude zrejme veľmi zložité uplatňovať humanizmus v objatí globalizačných procesov?… Čo vy na to?“ – položil znova zaujímavú otázku.

Tento raz som odpovedal pohotovo:

„Na to už existujú v našom štáte dlhé roky dobre honorované funkcie vládne, ale i parlamentné, rovnako je tomu asi tak aj v iných krajinách, aby nám v tom boli schopní a ochotní ich reprezentanti približovať slušne, pravdivo fukčné odpovede, a v širších súvislostiach našich životov aj na základe naliehavej aktuálnosti odkazu nádejných rokov šesťdesiatych z minulého storočia. Lebo vtedy odznelo jednoznačne, že pôjde o vážne a veľmi potrebné premeny pre skvalitnenie rozvoja sociálneho štátu. O komunizme sa v šesťdesiatych rokoch i po II. svetovej vojne síce veľa hovorilo, aj rôznorodo nadávalo a posmievalo z takých snažení, ale zlo v rôznych spoločenských zoskupeniach plodili tiež len ľudia. I vtom čase, na korý si pamätám. Osobne som komunizmus nezažil.  Na rôznych stupňoch spoločenského vývoja, alebo v mnohých prípadoch aj úpadku som však často aj vtedy registroval vo významných funkciách neodborníkov a ľudí, ktorí by na základe vlastne podstaty, teda reči vlastného srdca šírili odkazy pre túžobne očakávaný rozvoj sociálneho štátu. Minulosť i súčastnosť potvrdzujú, opak bol skôr pravdou z pohľadu riešenia zložitých otázok celosvetových dejín.Neviem ako by na vaše otázky, vaše názory odpovedali politológovia, či významní štátnici. Tých našich, po strate traagicky zahynutého Alexandra Dubčeka máme  ešte m enej ako šafránu. Tiež sa pýtam prečo a zatiaľ neúspešne hľadám vyčerpávajúce odpovede.“