Titulok tohto verejného uvažovania by mohol byť smelo aj iný. Hlavne ak rešpektujeme názor, že vzdelanie nie je len o chodení do školy a získaní titulu. Je o rozširovaní svojich vedomostí a prijímaní životných právd.

Zrejme aj preto ma úžasne oslovila priložená pozvánka, ktorá obsahuje okrem mien a priezvisk i názvov tém, ktorými sa budú na stretnutí zaoberať tento úvodný text:

Občianske združenie Špaňodolinská historická škola Vás pozýva na slávnostnú konferenciu pri príležitosti významného jubilea miestneho rodáka, jedného z najvýznamnejších jazykovedcov 20. storočia profesora Jozefa Mistríka, ktorá sa koná pod záštitou predsedu BBSK Ing. J. Luntera.

Dátum a čas: 22. septembra 2021 od 10:00 h. Miesto konania: starobylé priestory Historickej školy v Španej Doline. Cieľ konferencie: Pripomenutie významnej osobnosti profesora Jozefa Mistríka a jeho mimoriadneho významu pre súčasnosť.

Do pracovného zošita som si dopísal – Ak to COVID a opatrenia k nemu dovolia, zaujímavej konferencie sa budem snažiť zúčastniť. Stará škola, pre moju maličkosť zaujímaví ľudia, ktorí už dnes buď nežijú, alebo ešte aj, čo ma nesmierne teší, ale aj zaujímavé témy. Môj profesor na katedre Žurnalistiky FF UK v Bratislave, starší, ale veľmi vitálny pán Fraňo Rutkay mi v jednom z mnohých rozhovorov na témy o škole a vzdelaní či slovenskom jazyku povedal:

„Ak sa nechceš iba vzdelávať a učiť sa od múdrejších, nauč sa rozumne spytovať, pozorne počúvať, pokojne odpovedať, a keď nemáš čo povedať, prestaň hovoriť. Ale ak budeš vidieť, že začína chradnúť náš jazyk slovenský, vráť sa k tomu, z čoho som ťa skúšal na tvojej prvej skúške, keď si sa rozhodol pre štart do tvojej vlastnej práce v oblasti žurnalistiky. Nikdy nezabudni na odkaz Ľudovíta Štúra a jeho miesto medzi slovenskými velikánmi. Zaoberaj sa pritom, kde len môžeš, etikou žurnalistiky a jej poslania aj vtedy, ak humanizmus už pomaly ani z papiera trčať nebude a nastanú časy zabúdania na vlastný národný jazyk. Pamätaj, smrť nie je najväčšou stratou v živote. Najväčšou stratou je to, čo zomrie v nás, kým sme stále nažive. Nikdy sa nevzdávaj odkazu našich otcov a dedov, teda možnosti brániť dedovizeň. Ochrana a úcta k vlastnému jazyku je svätá povinnosť.“

Keď mi život aj zásluhou úzkej spolupráce s Ing. Jánom Piškom a ďalšími dovolil točiť s kameramanom vo funkcii scenáristu i režiséra filmový dokument o živote Španej Doliny a jej osobnostiach Hľadanie pravdy – v ktorom prijali moje pozvanie účinkovať okrem iných pani profesorka Božidara Turzonovová, doc. Jozef Vengloš, univerzitný profesor – historik Pavol Martuliak a ďalšie významné osobnosti regiónu i SR, netušil som, že ma po desaťročiach ten istý Ing. Ján Piško pozve spoznávať súčasný život znova v iných súvislostiach. V období, kedy sa pomaly slovenský jazyk vytráca aj zo slovenských základných škôl. Smutné, ale pravdivé konštatovanie. Viem, že svet neprevrátim, píšem tieto riadky aj za Spoločnosť slovenských velikánov ako podpredseda pre oblasť Ľudovíta Štúra. Chválim verejne organizátorov projektu, ktorý by mal vyvolať zmeny v prístupe k dodržiavaniu spisovnej slovenčiny nielen v súčasnom školskom systéme, ale i v štátnej správe, samosprávach, všade tam, kde úcta k dedovizni, teda aj k sebe samým, ktorí si píšeme národnosť: slovenská, mala získať na vážnosti, serióznosti tam, odkiaľ sa odvíja zodpovednosť pre riadenie tejto našej rodnej vlasti s národnou hrdosťou na to, že sme Slováci. Učme sa spoločne od múdrejších vo svete, lebo aj mnohí spomenutí v tomto príspevku potvrdia, čo znamená učiť sa rozumne spytovať, pozorne počúvať, pokojne odpovedať, a keď nemáš čo povedať, prestaň hovoriť.

V parafrázovaní profesora Jozefa Mistríka, o ktorom bude reč v súvislosti s jeho odkazmi i výsledkami úžasnej práce pre náš národ to podľa jeho živých vyjadrení za jeho čias znamenalo ísť do sveta, dobre hľadieť, múdro sa spytovať, študovať, analyzovať, prísť však domov a v rodnej vlasti to dobré, humánne v každodennej praxi aplikovať pre vlastný národ. Inak sa môže kto kde ako vytŕčať na facebookoch, televíznych obrazovkách či svojim hlasom po rozhlasových linkách ak vo svojej práci a svojom postavení na túto základnú hodnotu – úctu k rodnej reči a jej kvalitnú aplikáciu v praxi zabúda. Skúsme spoločne uvažovať nad napísaným. Možno by v tomto prípade mohol titulok takto zostaveného príspevku znieť: Čo vlastne robím(me) pre dobro národa svojho, ak zabúdame na úprimný vzťah, teda dovoľujeme porobu národného jazyka svojho. Jazyka svojich vlastných otcov a materí. Od čoho vlastne chceme odvíjať a na čo chceme byť hrdí v súčasnom svete?…

Titulok nevšedný, netradičný, ale potrebný. Aj skvalitnenie a väčšia starostlivosť o výučbu a používanie slovenského jazyka, nášho národného jazyka je potrebná. V súčasnosti má nevšedne degradačnú úroveň z pohľadu úcty aj k dejinám nášho národa a odkazu našich, slovenských velikánov, medzi ktorých podľa mojej skromnej mienky patrí aj pán profesor Jozef Mistrík, ktorého odborné i ľudské kvality si váži viac múdry svet, než mnohí z nás tu, doma na Slovensku.