Foto: archív SSV | Nie len na tvárach týchto študentiek a Alexandra Dubčeka z roku 1968 bol a zostal úsmev lacnejší ako elektrina, ale zároveň dával vždy a dáva aj dnes na tvárach všetkých úprimne sa smejúcich ľudí viacej svetla do ľudských životov. Vôbec nezáleží, aké vekové skupiny sa nad ľudským dobrom pokojne a roztomilo usmievajú.
Stretli sme sa po rokoch. Na zasadnutí vedenia Spoločnosti slovenských velikánov (SSV) na Jankovom Vŕšku. Pavol Mada okomentoval vtedy naše stretnutie takto:
„Návraty bývajú náročné, ak spájaš slobodu so zodpovednosťou. Neviem vysvetliť, prečo je naša slovenská pospolitosť neochotná toto robiť? Veď je to vec veľmi potrebná.“
Keďže som poznal jeho názory už takmer spred tridsiatich rokov, zaspomínali sme.
„Vieš, domnievam sa, že raz príde k tomu, rozhodovať o smerovaní štátov a národov na tejto zemi budú znova múdre osobnosti, ktoré v sebe nosia prirodzenú autoritu vďaka vlastnej statočnosti, pracovitosti a úprimnej schopnosti i patričnou erudovanosťou pomáhať druhým “ – pridal som svoj pohľad na budúcnosť.
A on, hrdý na svoje bydlisko, Drážovce pri Nitre, ale i na svoju rodinu a skutočných priateľov, okamžite vyriekol aj toto:
„Ale mali sme takých. Napríklad Alexander Dubček bol politikom, ktorý svojím osobným postojom k riešeniu veľmi chúlostivých prípadov vo vtedajšej socialistickej spoločnosti vyrástol na štátnika takého, čo dokázal premieňať túžby a nádeje státisícov jednoduchých, úprimne konajúcich ľudí, do praktickej roviny. Boli to túžby a nádej pre všetkých občanov.“
„Alexander Dubček, podľa mojej skromnej mienky, zanechal stopu, ale veľmi hlbokú v národnom a občianskom povedomí aj viacerých národov Európy. Preto som sa ako novinár rozhodol propagovať jeho vlastenecké cítenie, demokratické postoje a princípy, čím chcel riešiť boľavé miesta ľudí, ktoré ich trápili. A trápia ich aj dnes. Preto, lebo je veľa takých, čo kričia o slobode a demokracii, len zodpovednosť im vo vlastnom konaní chýba. Slovo humanizmus mnohí sprofanovali, zneužili pre svoje hmotné statky. Dnes plytváme aj s tým, čo veľmi potrebujeme. Plytváme úprimným slovom. Množí sa zásluhou „pisálkov“ množstvo nepravdy, poloprávd, cielených lží. Takmer mizivo sa stretávame so slovami, ktorými by sme mali úprimným slovom pohladiť toho druhého za dobrý skutok, za ľudskú toleranciu s ktorou sme sa po II. svetovej vojne často stretávali, rovnako ako s úctivým slovom k statočným a pracovitým ľuďom.
Paľo, píšem o JUDr. Jozefovi Škultétym už dlhšie knihu. Nie pre propagáciu jeho osobnosti, ale ľudského dobra, ktoré v sebe nosí. Zoznámil som sa s ním v prítomnosti mladého inžiniera Ing. Romana Kapitáňa v Liptovskom Hrádku pred pár rokmi. V reštauračnom zariadení Haliganda. Dali sme sa do reči, keď mi začal rozprávať o Alexandrovi Dubčekovi. Okrem iného neformálne podčiarkol:“
„ Alexander Dubček bol a chcem, aby zostal na večnosť aj so svojím odkazom vlastencom, demokratom, humanistom, Európanom, ale v tom svojom slovenskom domčeku Európy s rovnakými právami a povinnosťami pre všetkých. Počul som o vás, že ste novinárom: vyriekol mi JUDr. Jozef Škultéty vtedy a dodal, že existuje na Jankovom vŕšku v Uhrovci Spoločnosť slovenských velikánov a mohol by som sa tam mediálne angažovať.
„Ja v sebe nosím od svojich dvanástich rokov takú osobnosť, ktorá bude na večnosť mojím prezidentom. Jeho vizitka je uložená za menom a priezviskom, Ludvík Svoboda. Ako chlapec som sa s ním stretol na historických, povstaleckých Troch duboch pri Zvolene, keď sa tam rozprával s ďalšími svojimi spolubojovníkmi z Buzuluku i Jefremova. Vtedy som nerozumel, prečo mali všetci v očiach slzy, keď spomínali na svoje návraty do rodnej vlasti, na rodnú hrudu. Dnes tomu rozumiem. Vtláčaním svojej osobnostnej pečati ľudským dejinám, doplatili všetci po skončení II. svetovej vojny svojím životom aj vo väzniciach, do ktorých ich v päťdesiatych rokoch minulého storočia pozatvárali, aby ich potom, po rokoch a s podlomeným zdravím, rehabilitovali. Každé celospoločenské premeny sveta sa stávajú objektom dejín a snahou mnohých meniť ich tak, aby boli výhodné len pre takú ideológiu, ktorá je v danom momente hlásaná z politických tribún. Aj Jožko Škultéty pochopil svojím životom, že šíriť svetom úprimnú pomoc druhému, neznamená iba vykrikovať všetkým, že boli komunisti za éry socialistickej výstavby, lebo boli prítomní a podieľali sa na povojnovej obnove vlasti, v ktorej sa narodili. Veď všetci desiati v tom kruhu Ludvíka Svobodu neboli zhodou okolnosti nikdy členmi žiadnej strany, ale nosili v sebe hrdosť na svoju vlasť a rodnú hrudu. Poznali dobre na svojich vlastných životoch i prostredníctvom životov svojich rodín, čo bol fašizmus i vykorisťovanie ešte za feudalizmu. Na to, kde sa narodili, kde vyrastali, boli do konca svojich životov hrdí. Keď som vyštudoval žurnalistiku, zhováral som sa z viacerými z nich o ich životoch. Aj po ukončení II. svetovej vojny. Najskôr som bol zvedavý ako a prečo sa dostali do ruských gulagov a aj na to, ako žili neskôr.
Palo Mada ešte viac po takých slovách zvážnel, aby dodal:
„Aj malí a predsa veľkí slovenskí velikáni, nie len Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a Alexander Dubček mali v tom čase v sebe dostatok skúseností a vlastného poznania, aby mohli analyzovať konštruktívne minulosť. Vo väčšine prípadov netúžili po hmotných statkoch, ale chceli odovzdať svojim deťom a nasledovníkom také vzácne hodnoty, ktoré sa kúpiť ani predať nedajú. Mám na mysli okrem statočnosti pracovitosť, skvalitňovanie vzdelania pre vlastné deti a vytváranie života pod mierovou oblohou, aby v tom mohli pokračovať ich potomkovia v čo najlepšom zdraví.“
Jožko Škultéty aj mne vysvetľoval plány Alexandra Dubčeka, ktoré mal pripravené pre dôchodcov. Z dôvodu, že sám spoznal vo vlastnej rodine, ako vie fungovať svet. Jeho rodina predsa žila v Amerike a spoznala, ako fungovalo Interheľpo a prečo vzniklo. Patríme k mladšej generácii, než boli rovesníci a pamätníci Alexandra Dubčeka či Ludvíka Svobodu. Myslím si, stále sa snažíme vzdelávať a hľadať, spoznávať dokonale súvislosti každej pravdy. Vieš, čítam tvoje články o športe a raz si, bolo to dávno, napísal v jednom rozhovore, že politika je po inom nepeknom ľudskom neduhu druhým najstarším remeslom na svete“- bola konkrétna reakcia Pavla Madu.
Verejne dopisujem k viacerým citáciám moje vlastné poznanie: A potom sa čudujeme, že dnešný svet nám ponúka duálne vzdelávanie?! Ach… Veď my sme museli v čase, keď nás prijali na stredné školy absolvovať, načerpať a ovládať vedomosti istej robotníckej profesie. Museli sme počas śtúdia Strednej všeobecno- vzdelávacej školy (SVŠ), získať okrem maturity bez akýchkoľvek plagiátov, vlastným teoretickým i praktickým poznaním výučné listy, napríklad vtedy sústružníka, zámočníka či kvalitne ovládajúceho pracovníka rastlinnej, alebo živočíšnej výroby. Akou že novinkou je súčasné duálne vzdelávanie?! Ak má byť niečo nové, lebo je to potrebné – je tá skutočnosť, že dnes dnes sa nám z oblasti vzdelávania čoraz viac vytráca priamy, kvalitný ľudský faktor, teda kvalitný pedagóg v komunikácii so žiakom, študentom pri vzdelávaní! Jedna skupina kričí, tí a tí pedagógovia sú zlí, druhá skupina to isté kričí na deti či dospievajúcu mládež! Nenadávajme na kvalitu iného. Aká je tá naša? Vieme si úprimne nastaviť najskôr zrkadlo samy na seba, akí vlastne sme v tej dnešnej komunikácii? A vieme si úprimne analyzovať aj to, prečo sme práve takí? Tvrdím, drvivá väčšina dnes v celom svete dopláca na zanedbanie a absolútne znehodnotenie kvality ľudského dobra, ľudskej lásky a úprimnej, pravdivej komunikácie. Skutočne tomu tak musí byť aj v našej krásnej a bohatej na čaro a zdravie prírody v Slovenskej republike? Aj preto sme sa u nás dopracovali k tomu, že nám dnes chýbajú schopní národohospodári, ktorých sme z riadenia na rôznych úsekoch nášho života po nežnej revolúcii mnohých kvalitných neprávom povyhadzovali? V súčasnosti nám chýbajú viacerí zanietení mladí poľnohospodári, zdatní mladí majstri rôznych hospodárskych remesiel? Pravda, to podčiarkujem, česť existujúcim výnimkám!
Dnes mám 75 rokov a každý deň sa presviedčam, že som napriek bohatým a zaujímavým skúsenostiam i praxi nepojedol všetku múdrosť sveta. Zisťujem aj sám na sebe, že aj preto je dobré ak môžem dnes úprimne komunikovať s mladými na tejto planéte Zem. Osobne sa desaťročia aktívne pohybujem okrem hospodárskej sféry hlavne pri športe. Nedávno mi jeden aktívny mladý športovec povedal toto:
„Ujo, poznám vás, že sa dlhodobo pohybujete pri športe. Súhlasíte s tým, že nie forma športového klubu, ale múdrosť a schopnosť jeho vedenia je rozhodujúca od čoho sa odvíja úspech?“
Sadol som po pár dňoch za stôl, rešpektujúc aj jeho mladícku kvalitu a otvorenosť, jeho človečinu i jeho nefalšovanú výchovu v jeho rodine, o ktorej sme sa už viac raz spolu rozprávali a preto píšem aj tieto riadky. Kde inde? Na portál Spoločnosti slovenských velikánov. Veď ten mladý človek, ale i ďalší, s ktorými desaťročie komunikujem, ma priam nútia, aby som im rozdával svoje skúsenosti aj zo sveta škodlivých závislostí, kde je aj podľa nich v tejto rovine pole neorané. Nuž píšem úvodné riadky pre túto chorobu. Znejú: Buďme lekármi platenými za výsledky prevencie zdravia a nie za liečbu chorôb, ktoré si ľudstvo spôsobuje samo sebe. Prečo? Čo si myslíte?
Zaujímavý príspevok inžiniera Pavla Madu nielen do knihy o JUDr. Jozefovi Škultétym, ale aj pre naše životy. Len to chce prečítať tieto riadky s porozumením a denne ich uvádzať do vlastnej praxe.
