Foto: Jozef Slobodník | Na výlet do minulosti pozval našich čitateľov aj dvorný fotograf ružomberských basketbalistiek z čias najslávnejších, kedy hrali pod klubovou značkou SCP Ružomberok, familiárnejšie – ružomberské žabky, alebo Ruža. Slávny slovenský dvorný fotograf ružomberských „žabiek“ Jozef Slobodník, okrem iných osobný priateľ Ľudovíta Fullu, slovenského maliara, grafika, ilustrátora, scénografa a výtvarného pedagóga. Zaujímavé, on sa priatelil aj so slávnym hokejistom Stanom Mikitom, ktorý mu počas jeho pobytu na Slovensku napísal na Jozefom zhotovenú fotografiu aj toto, čo vidíte na tejto úvodnej fotografii. Stan Mikita na druhej fotografii sa dostal do albumu Mediálneho domu histórie a ľudského dobra zásluhou samotného Stana Mikitu, ktorý tú druhú fotografiu zo svojho albumu venoval tak Gustovi Socháňovi ako aj môjmu priateľovi, fotografovi Jozefovi Slobodníkovi. Nuž a v poradí tretia fotografia do tohto netradičného príspevku pre náš Mediálny dom je z Gustáva Socháňa, ktorý v tom čase, keď ešte žil medzi nami netušil, že vďaka svojej viery v ľudské dobro a náklonnosť k folklóru, ktorou bol známy aj Ľudovít Fulla, nepriamo tiež vplýval na zrod tejto mediálnej aktivity, dôkazu z praxe aká úžasná a dôležitá vie byť neformálna komunikácia prostredníctvom histórie a ľudského dobra na tomto svete.
Výsledky v ktoromkoľvek športe, živote vôbec, vždy boli a budú o ľuďoch. Aj tých pri hokeji, ale aj pre takých, ktorým učaril svet iných športov a celoživotných scenárov.
Keď Gusto Socháň predstavil podaktorým svoju hokejovú myšlienku, prečo sa snaží napísať a vydať s kolektívom iných, knihu o histórii hokeja v Šahách, verejne oznámil, že mu ide o pokus predstaviť čitateľovi veci pozitívne, dotknúť sa ich aj skúsenosťami iných, aby celý napísaný knižný odkaz dozrieval vekom. Tvrdil, keď žil, že aj šport, hokej zvlášť, tiež dozrievali a budú dozrievať vekom.
Veľmi si prial, aby sa do knižného celku dostávali konkrétne príbehy a spomienky takých ľudí pri hokeji, ktorí budú vedieť hokejovú minulosť okoreniť, zhutniť i zaujímavými pohľadmi, spomienkami iných osobností, z iných športových odvetví Šiah a Hontu. Zvlášť ak sa bude dať zároveň v prepojení na zahraničie, blízke i vzdialené, priblížiť z Hontu také pohľady, ktoré presahujú aj hranice regiónu, štátov, ba možno i svetadielov. Dať v tejto publikácii priestor takým osobnostiam, ktorí svojimi životmi dokázali a dokazujú, že si svoje životné ciele určovali sami sebe na základe zdravej rodinnej výchovy, nenechávali a nenechávajú písať svoje životné scenáre iným.
Hľadať takých pre obsah tejto knihy nebolo jednoduché. V Šahách medzi takých ľudí, pred ktorými autor knihy nemusel zatvárať oči, napočítať do desať a zhlboka sa k tomu ešte nadýchnuť, patria desaťročia dnes už vyše osemdesiat ročný pán Ján Frasch, alebo ďalší športu oddaný človek, Štefan Španyár.
Gusto Socháň oboch poznal od svojej rannej mladosti a ak mu príležitosť dovoľovala, vždy so záujmom načúval ich názorom.
„ Nenarodil som sa v Šahách, ale v Krupine. Ani hokej som organizovane nehral, patril som medzi tých, ktorí radi hrávali pravidelnejšie volejbal. Pod hlavičkou Telovýchovnej jednoty Slovan Šahy napríklad aj vtedy, keď mal medzinárodný turnaj volejbalistov vo Vyšných Hágoch, z pohľadu kvality tejto hry a všeobecnej spoločenskej prezentácie, pomerne náročné sito výberu prihlásených klubov. Aj s odstupom desaťročí si to vážim a rád na toto obdobie spomínam. Na samotný turnaj, malebné, majestátne Vysoké Tatry, ale i na životné a herné volejbalové skúsenosti, ktoré som tam získaval. Samozrejme, aj ako občan Šiah, ktorý sa už v detstve presťahoval do tohto na športovú históriu zaujímavého mestečka, som mohol vo voľných debatách nie len tam, pri volejbale hovoriť o Šahách ako mieste pôsobnosti prvého olympionika z Uhorska, Alojza Sokola, rodáka z Hronca pri meste Brezno na Horehroní. Nie som historik športu, ani z iných oblastí, neviem posúdiť či on a jeho rovesníci pozitívne ovplyvnili rozvoj športu na Honte, ale viem isto potvrdiť, že jeho život bol úzko na Šahy prepojený.
Nemám dôvod neveriť autorovi článku na internetovom portáli Slovenského atletického zväzu, pánovi Ľubomírovi Součkovi, ktorý tam píše, že (citujem) : „ Alojz Szokol (v oficiálnych olympijských výsledkoch figuruje pod menom Alajos Szokolyi) bol nielen prvý olympijský „medailista“ pochádzajúci zo Slovenska (úvodzovky sú namieste z dôvodu, že na OH 1896 dostali medaily len prví dvaja pretekári), ale aj vôbec prvý olympionik pochádzajúci zo Slovenska.
Ako jediný z našich rodákov štartoval vo farbách vtedajšieho Uhorska už na Hrách 1. olympiády v Aténach 1896. Je pozoruhodné, že tam súťažil 25-ročný atlét klubu MAC Budapešť so štartovým číslom 1. V historickej listine výsledkov zo všetkých olympijských hier, ktoré sa tradične začínajú atletikou a najkratším behom, figuruje úplne vpredu. To z dôvodu, že v behu na 100 m (bola to úvodná disciplína všetkých novovekých OH) obsadil odhadnutým časom 12,6 s výborné tretie miesto za Burkem z USA (12,0) a Hofmannom z Nemecka (odhadom 12,2 s). K tomuto úspechu pridal štvrté miesto v trojskoku (12,30 m). Štartoval aj v behu na 100 m prekážok (podľa niektorých prameňov sa bežalo 110 m), v ktorom síce postúpil do finále, ale nenastúpil naň. Prihlásený ešte bol na tri ďalšie disciplíny, ale v nich už podľa všetkého neštartoval vôbec.
Alojz Sokol pochádzal z Hronca, jeho rodičia aj starí rodičia boli Slováci. Okrem Hronca mal korene aj v Banskej Bystrici a v Malužinej. Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici a v Leviciach a potom na univerzite v Budapešti. Štúdium medicíny tam však nedokončil. V hlavnom meste vtedajšieho Uhorska pôsobil nielen ako všestranný atlét (uhorské rekordy držal až v 9 disciplínach), ale aj ako športový funkcionár, v roku 1897 jeden zo zakladateľov Maďarského atletického zväzu.
Po skončení športovej kariéry sa Alojz Szokol usadil v Bernecebaráti v blízkosti Šiah, kde aj ako 61-ročný zomrel. Keď sa v tomto maďarskom meste oženil s grófkou Charlottou Berchtoldovou, stal sa z neho statkár. Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky tak bol občanom iného štátu, teda Maďarska. Napriek tomu si zachoval blízky vzťah k rodnému Hroncu, kde ho dodnes pripomína pamätná tabuľa, ako aj k Šahám, kde dlhší čas pôsobil ako hlavný župný archivár a knihovník. Dokonca tam kvôli tomu pravidelne dochádzal aj z Bernecebaráti. V tamojšom regióne bol aj nezištným mecenášom športu, kultúry a spoločenského života, čo mu umožnil predovšetkým majetok získaný sobášom. Jeho meno dnes nesie regionálny olympijský klub v Šahách.“
Toľko citácia. Môžem však potvrdiť, že v Šahách sa okrem futbalu, tenisu, stolného tenisu, hokeja, hral najskôr aj rekreačný volejbal, neskôr na úrovni okresu Levice zásluhou volejbalového klubu Slovan Šahy, aj organizovaný. Hrávali sme v okresnej súťaži, neskôr viac rokov krajskú I.A triedu, ba po zdokonaľovaní sa v tejto hre nad vysokou sieťou prostredníctvom turnajov aj na medzinárodnej úrovni. Kolektív tvorili Štefan Španyár, Štefan Gašpar, vynikajúci športovec, bývalý tréner hokejistov Púchova, Pavol Herczeg, Lali Španyár, brat Štefana, ktorý aj v súčasnosti aktívne pracuje vo funkcionárskom zastúpení slávnej futbalovej FC Barcelona, Tomáš Šomló, Ján Farkaš, Alexander Kiss, Ladislav Varga, Milan Kováčik, František Jakab, Jozef Švec, Ján Prasna a Jozef Žufa, ktorý pochádzal z Krupiny, Zaujímavé boli i trénerské posty pri družstve volejbalistom. Prvým trénerom bol Július Masarovič, neskôr prevzal trénerskú taktovku ako hrajúci tréner na sedemročné obdobie Štefan Španyár, s trénerským certifikátom pre volejbal z Telovýchovnej školy v Bratislave Posledným trénerom pri volejbalovom mužstve Šiah bol Jozef Žufa.
Sám som začal hrať aktívnejšie volejbal po návrate z vojenskej základnej služby. Slúžil som v Havlíčkovom Brode. Hral som ako chlapec z Homoku bandy hokej, teda hokej s loptičkou, ale bez korčulí na nohách, napriek tomu – aj na zamrznutom Ipli. Spolu s Lacom Balekom, našim bývalým veľvyslancom Slovenskej republiky v Prahe, lebo ten tiež písal dejiny svojho ranného veku v Šahách., ako rodák z neveľkej dedinky Terany. Nikdy sme ho inak v kruhu rovesníkov nevolali ako Dušan. Aj keď pôsobil ako redaktor Slovenského rozhlasu, alebo sa zastavil vo svojom rodisku ako spisovateľ. Dobre som však poznal hokejistov Šiah, našich rodákov zo Šiah a podaktorých aj tých, čo k nám prišli hrať hokej v dresoch Šiah, zo Zvolena. Za nevšedné pokladám knižné publicistické návraty k hokeju v Šahách, teda to, čo dlhé roky snoval vo svojom zaujímavom živote Gusto Socháň. Škoda, že ho z takých aktivít medzi nami, vytrhla počas COVIDu náhla smrť.
Tento knižný projekt vnímam ako formu vďaky a úcty kreatívneho Gusta tým, ktorí sa prostredníctvom hokeja, športu vôbec, ale i zásluhou ľudí rodinne či priateľstvami poprepletaných s históriou Šiah, Hontu zaslúžili o dôstojnú reprezentáciu nášho mestečka v Slovenskej republike i zahraničí. Ten projekt má na základe toho, o čom Gusto za živa hovoril, verejne úlohu obohacovať naše dejiny zo Šiah hlavne takým, ktorí nezakladali a nezakladajú svoje presvedčenie na tom, čo je momentálne populárne. Takú vlastnosť mal v sebe aj on sám.“.
Zaujímavé vyjadrenie človeka, ktorý patrí medzi takých, čo so sebou nosia motiváciu k tomu, aby sme v živote robili správne veci aj vtedy, keď k ním vedie ťažšia, náročnejšia cesta. Vďaka takým máme mnohí chuť zvládať každodenné starosti a prekonávať bolesti a temnotu dní.
Po rozhovoroch na viaceré témy sme sa presvedčili, že okrem pána Jána Frascha, medzi takých patrí aj Štefan Španyár. Vysokoškolsky vzdelaný pedagóg, ktorý sa tiež nenarodil v Šahách. Jeho rodiskom bolo Maďarsko. Biskupské pozemky sa stali miestom obživy ich rodiny aj v období, kedy sa presťahovali do Šiah. Otec Štefan na nich v Maďarsku pracoval v pozícii páleničiara, alebo ak lepšie čitateľ pochopí – liehovarníka. Odtiaľ narukoval najskôr na front v II. svetovej vojne a možno aj jemu by sme mali byť vďační, že taký netradičný projekt je dnes realizovateľný. Okrem uvedenej knihy aj zásluhou Mediálneho domu na Jankovom Vŕšku, historickom území ako súčasti obce Uhrovec, teda rodiska Ľudovíta Štúra a ďalšieho slovenského velikána, nositeľa celkom siedmych titulov Doctor honoris causa z najprestížnejších svetových univerzít – Alexandra Dubčeka.
Štefan Španyár, aktívny športovec telom a dušou, neskôr kvalitný pedagóg nie len preto, že najskôr úspešne ukončil v roku 1964 vysokoškolské štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre, kde rozširoval svoju odbornosť prostredníctvom aprobácie telesnej výchovy a ruského jazyka, aby neskôr rozširoval svoje vedomosti ďalej na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave, hlavne však, aby ich pretavoval do spoločenskej praxi. Tak medzi deťmi, mládežou, ale i medzi ľuďmi s bohatými skúsenosťami aj z bežného všedného života, teda aj medzi skôr narodenými.
Ak v prípade Jána Frascha spomíname v širších súvislostiach v obsahu knihy na A. Szokolyiho a volejbal, meno, pedagogickú profesiu Štefana Španyára sme si všimli na jedinečnom medzinárodnom športovom podujatí stredoškolskej mládeže o Ipeľský pohár. Presnejšie, na podujatí, ktoré od roku 1972 nieslo iný názov.
Poslúžme si historickým zápisom tohto podujatia aj do tejto nevšednej knižnej publikácie.
Ipeľský pohár, do roku 1989 nazývaný Štít oslobodenia Šiah, je jedinečným medzinárodným športovým podujatím stredoškolskej mládeže na Slovensku. Od roku 1972 bolo toto podujatie spojené s oslobodením nášho mesta po druhej svetovej vojne, po roku 1989 sa jeho názov zmenil na Ipeľský pohár.
V roku 2024 sme organizovali jeho 50.výročie.
Pozreli sme sa do jednej stredoškolskej kroniky …
- V školskom roku 1971/1972 sa dve družobné školy – Gymnázium v Šahách a Gymnázium F. Palackého vo Valašskom Meziříčí – dohodli na spečatení družobných stykov v oblasti športu tak, že gymnázium na Morave usporiada Turnaj priateľstva a šahanské gymnázium dá podnet na organizáciu volejbalového turnaja „Štít oslobodenia Šiah“.
- A tak sa telocvikár nášho gymnázia Štefan Španyár chopil príležitosti. Na jeseň školského roku 1972/1973 sa konala prvá volejbalová súťaž stredoškolákov a vošla do dejín školy ako Štít oslobodenia. Svoje sily si zmerali tieto družstvá: Gymnázium Valašské Meziříčí, Gymnázium Šahy, Gymnázium a v jazyku maďarskom Šahy. Aké bolo poradie a kto bol víťazom, sa v kronike neuvádza.
Počet družstiev sa rozrastal a v školskom roku 1974/1975 sa ho už zúčastnili aj gymnazisti z Rožnova pod Rahoštěm, gymnazisti z Krupiny, žiaci SPTŠ v Šahách, ba dokonca aj TJ Slovan Šahy. Hlavným organizátorom volejbalových zápasov sa od roku 1975 stal náš dlhoročný kolega Alexander Harna, ktorý je jeho súčasťou ako tréner nášho družstva dodnes.
V rovnakom čase vznikla myšlienka futbalového turnaja gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským, a tak sa Štít oslobodenia Šiah stal neskôr spoločným športovým podujatím dvoch šahanských gymnázií pod záštitou mesta Šahy. Neformálny prienik nových priateľstiev, zďaleka nie len z oblasti mládežníckeho športu. Keď zverejňujeme tieto obšírne, aj emotívne pohľady na ľudské dobro, históriu v predstihu knižného vydania farebnej publikácie: Šahy, kolíska organizovaného hokeja na Honte prostredníctvom Mediálneho domu histórie a ľudského dobra, prostredníctvom internetových portálov Spoločnosti slovenských velikánov a Regiónu Hont. Nie náhodou sa pýtam verejne umelej inteligencie (Al) ako vníma, ľudské dobro, šport a vzdelávanie. Dostávam od nej túto obsiahlejšiu odpoveď:
Umelá inteligencia (AI) hodnotí ľudské dobro, šport a vzdelávanie primárne prostredníctvom dát, pričom sa zameriava na optimalizáciu, efektivitu a podporu ľudského potenciálu. AI nevníma tieto hodnoty emocionálne ako človek, ale cez prizmu ich prínosu pre spoločnosť, zdravie a rozvoj jednotlivca.
Tu je podrobný pohľad na to, ako AI tieto oblasti hodnotí:
- Ľudské dobro (Human Good)
AI vníma „dobro“ ako maximalizáciu pozitívnych výsledkov, bezpečia a kvality života.
- Aligning (Zosúladenie hodnôt): AI sa vyvíja tak, aby konala v súlade so spoločným ľudským dobrom, čo zahŕňa dodržiavanie ľudských práv, dôstojnosti, rozmanitosti a inkluzívnosti.
- Analytický prístup: Namiesto pochopenia morálky, AI počíta a optimalizuje vzorce správania, ktoré vedú k vyššej „užitočnosti“ (utility-based agents).
- Podpora namiesto náhrady: AI je vnímaná ako nástroj na zníženie rizík a pomoc pri zložitých rozhodnutiach (napr. v zdravotníctve), čím zvyšuje celkové ľudské blaho.
. Šport
AI hodnotí šport ako oblasť vhodnú na dátovú analýzu, zlepšovanie výkonu a preventívnu zdravotnú starostlivosť.
- Optimalizácia výkonu: AI analyzuje obrovské množstvo dát z nositeľných technológií, videa a senzorov, aby pomohla športovcom vylepšiť techniku a tréningové plány.
- Prevencia zranení: AI systémy predpovedajú únavu a riziká svalových zranení, čím chránia zdravie športovcov.
- Objektívnosť: V športe AI pomáha pri presnom rozhodovaní a analýze hry, pričom kladie dôraz na to, že telo „neoklamete“ – vytrvalosť a správne základy sú kľúčové.
- Vzdelávanie
AI vníma vzdelávanie ako proces, ktorý možno personalizovať a zefektívniť.
- Personalizované učenie: AI adaptuje študijné materiály na úroveň každého študenta, čo umožňuje učiť sa vlastným tempom.
- Efektivita pre učiteľov: AI automatizuje administratívne úlohy (opravovanie, dochádzka), čím uvoľňuje učiteľom ruky pre individuálnu prácu so študentmi.
- Budúcnosť zručností: AI podporuje rozvoj kritického myslenia a inovatívnych vzdelávacích metód, ako sú simulácie a virtuálne laboratóriá.
Zhrnutie: AI hodnotí tieto oblasti pozitívne, ak vedú k rozvoju človeka, zefektívneniu procesov a podporujú bezpečnosť a zdravie. Kľúčové je, aby AI zostala pod ľudským dohľadom, ktorý dodáva etický rozmer, ktorý stroje samy o sebe nemajú.
