Foto: archív Stana Mikitu | Túto úvodnú fotografiu mi venoval Gustáv Socháň, ktorú dostal z archívu Stana Mikitu v Chicágu, keď už mal svoju slávnu hokejovú sezónu v Chicágu za sebou. Rodičia oboch pochádzali z obce Sokolčie, ktoré je zaliata vodnou nádržou Liptovská Mara. Aj o tom budú spomienky na Stana Mikitu v podaní Gustáva Socháňa v pripravovanej knižnej publikácii: Šahy, kolíska organizovaného hokeja na Honte.
Kúsoček pravdivej histórie je pre moju maličkosť tak vzácna vec, že si ju musím chrániť. Ak sa píše o histórii vzácnych osobností z oblasti sveta športového mikrofónu, jeho československé ikony, legendy – Josef Laufer, Štefan Mašlonka, Karol Polák či Gabo Zelenay medzi nimi nemôžu ani nesmú chýbať.
Z československej histórie MS v hokeji
Je zaujímavé, že životy všetkých spomenutých poznačili aj tlačoví šéfovia mnohých MS, alebo OH. Napríklad taký Jozef Strabl, ktorý bol prezidentom rakúskych športových novinárov, nositeľ vysokého štátneho vyznamenania za zásluhy o rozvoj športu v Rakúsku. Ich životy však poznačili aj názory, jednoduché, gazdovské, obyčajných ľudí. Tí pozorní z nich si všímajú aj súvislosti zisku medailových umiestnení, hráčov, ktorí sa o to zaslúžili aj ich konania a dotykov hokejového davu ešte počas ich slávy.
Po troch bronzových medailách z MS pre Československo v rokoch 1920 – Antverpy, 1933 – Praha, 1938 – Praha, vybojovala do hokejovej vitríny prvé zlaté medaily pre Československo zostava: brankári: Bohumil Modrý, Zdeněk Jarkovský, obrancovia: Josef Trousílek, Vilibald Šťovík, František Pácalt, Miroslav Sláma, Miloslav Pokorný a útočníci: Ladislav Troják, Vladimír Zábrodský, Stanislav Konopásek, Josef Kus, Jaroslav Drobný, Karel Stibor, Václav Roziňák, Vladimír Bouzek.
Trénerom bol Mike Buckna. Kanaďan so slovenskými koreňmi, ktorého poctili prívlastkom otec československého hokeja. Jediným Slovákom v mužstve bol vtedy Ladislav Troják z Košíc.
Po tretí raz získalo Československo tituly majstrov sveta v Prahe v roku 1972 a jeho hráčsky káder vtedy tvorili brankári: Jiří Holeček, Vladimír Dzurilla, obrancovia: Oldřich Machač, František Pospíšil, Josef Horešovský, Jiří Bubla, Rudolf Tajcnár, Milan Kužela, Vladimír Bednář, útočníci: Jan Klapáč, Jaroslav Holík, Jiří Holík, Jiří Kochta, Václav Nedomanský, Július Haas, Vladimír Martinec, Ivan Hlinka, Bohuslav Šťastný, Josef Paleček, Richard Farda. Trénermi boli Jaroslav Pitner, Vladimír Kostka.
Mal som vtedy 22 rokov a šampionátu som sa zúčastnil ako redakčný elév okresných Vranovských novín. Česko – slovenské národné hokejové mužstvo patrilo k popredným svetovým mužstvám v ľadovom hokeji. Získalo šesť titulov majstrov sveta v rokoch 1947, 1949, 1972, 1976, 1977, ten posledný – šiesty v roku 1985. Finálová zostava vtedajšej československej hokejovej reprezentácie vyzerala takto: Králík – Svoboda, Uvíra, Benák, Hořava, Stavjaňa, F. Musil – V. Lukáč, Rusnák, Liba – Rosol, Růžička, Richter – Lála, Pašek, Hrdina – Válek, Pivoňka, Šejba.
Na toto obdobie si spomína už dosť súčasných hokejových pamätníkov z redakčných kolektívov vtedajších redakcií na území Československa.
Samostatné Slovensko
Po rozdelení Česko – Slovenska v roku 1993 sa jeho nástupcami stali České národné hokejové mužstvo a Slovenské národné hokejové mužstvo, avšak oficiálne nástupnícke práva a možnosť hrať naďalej v najvyššej kategórii získalo Česko. Slovensko sa medzi hokejovú elitu dostalo v najkratšom možnom čase. Je ku cti Šuplerovcov, že to dokázali!
V roku 2002 získala Slovenská republika svoj prvý a doposiaľ jediný titul majstrov sveta. Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji 2002 sa konali vo Švédsku v mestách Göteborg, Karlstad a Jönköping. Boli to v poradí 66. MS v ľadovom hokeji, keď Slovenská republika zdolala vo finále Rusko 4:3. Víťazný gól za Slovensko strelil Peter Bondra.
Nominovaní boli brankári: Miroslav Šimonovič, Ján Lašák, Rastislav Staňa, obrancovia: Radoslav Hecl , Jerguš Bača , Martin Štrbák , Peter Smrek , Dušan Milo, Ľubomír Višňovský, Richard Lintner, Ladislav Čierny, útočníci: Peter Bondra, Jozef Stümpel, Vladimír Országh, Miroslav Šatan, Rastislav Pavlikovský, Radovan Somík, Ľuboš Bartečko, Žigmund Pálffy, Michal Handzuš, Ladislav Nagy, Miroslav Hlinka, Peter Pucher, Róbert Petrovický, Róbert Tomík, Marek Uram.
Čudný článok pražského komentátora
Čuduj sa svete, na západ od brehu Moravy sa vtedy, po našom skvelom víťazstve objavil aj článok pod titulkom: „Proč si Slováci vítězství na MS nezaslouží?“ Autorom bol vtedy pražský športový komentátor Karel Jeníček. Na stránkach tlače sa 14. mája 2002 o slovenskom hokeji objavilo aj toto (citujem):
„Poprvé v historii, deset let po vzniku samostatného státu, Slovensko získalo titul mistra světa v ledovém hokeji. Bylo to ale zasloužené? Jako dlouholetý znalec slovenského stylu hry jsem přesvědčen, že ne! Vyhrát měla jistě česká parta, která do Göteborgu, Jönköpingu a Karlstadu vyslala nejlepší světovou sestavu vůbec. Vítězství slovenských hokejistů je neuvěřitelně nespravedlivé. Takový vývoj nikdo nečekal.
Celkem šestnáct týmů bylo ve Švédsku rozděleno do čtyř základních skupin, kde se utkaly systémem každý s každým. Tři nejlepší týmy postoupily do dvou osmifinálových skupin a osm týmů pak do čtvrtfinále, které se hrálo systémem play off. Slováci měli při losování štěstí, jenž Čechy pořád obcházelo. A finále, to byla opravdová fraška. Tak nehezký hokej, jaký předváděly Slováci, jsem již dlouho neviděl.
Diváky v sobotu v Göteborgu poprvé rozjásal v 1. minutě Ľubo Višňovský, hluboce průměrný bruslař, když náhodou, hned po 22 vteřinách, nahodil kotouč do skrumáže před brankou a ten si mezi nohama několika hráčů našel cestu do sítě. Ruští hokejisté vstoupili do nejdůležitějšího souboje bez bázně, ale v první třetině jim nestála štěstěna po boku. Slováci začali nesoustředěně, přímo špatně, i když v 1. třetině přestříleli soupeře v poměru 2:0.
Brzy se prokázalo, že kapitán Miro Šatan není sebevědomá, originální a vůdčí sportovní i lidská osobnost, kterou každé mužstvo potřebuje jako sůl. Rusové pak díky několika výborným zákrokům úvodnímu náporu odolali a v prostředním dějství se začali osmělovat. Slováci již v druhé půlce utkání neměli moc šancí.
Bylo jen otázkou času, kdy dají Rusáci první gól a převezmou vedení. Brzy so sborné dařilo vše, na co sáhla, a sebevědomým herním projevem nedovolovala jakýkoliv slovenský odpor. Vyděšení Slováci se stáhly do defenzivy a pasivní hrou si nevytvářely další příležitosti. A spůsob, jakým hráli v oslabení, to je jednoduše skandál!
Co říci jednotlivě ke slovenským hráčům? Peter Bondra a Žigmund Pálffy (jinak přítel nejmenované slovenské silikonové fitness „krasavice“) střílejí náhodně a bez přemýšlení. Chybí jim strategický smysl, který skvěle zvládá náš Jaromír Jágr. Na gólmana a teď taky „zpěváka“ Jana Lašáka nemusíte pálit nijak tvrdě. Stačí, když pošlete kotouč směrem k brance. Co jiného se dá říct, když nezvládl třetí ruský zásah, ve všech směrech tak banální!?
Smůla, že za Rusy nehrál skvělý brankár Nabokov, skóre mohlo v závěru vypadat jinak!
Pro příklad si vezměte slovenskou taktitu v druhé polovině utkání. Slovensko jako celek se zaleklo a aktivita byla tatam. Rastislav Pavlikovský minul, neuspěl nováček Somík a do třetice zaváhal Pálffy. Slováci se zatlačili do obrany a jejich občasné kontry nebyly nebezpečné. Sborná nevěřila, a já již vůbec ne, jak Šatan se štěstím proměnil a přidal třetí cihlu na slovenskou zlatou, ale nezaslouženou stavbu.
Led se před Lašákovým brankovištěm žhavil. Sušinskij pak nádherně umazal jednu čárku z ruského manka a ukázal Slovákům, jak se ve světě hraje opravdový hokej. Rusové o sobě dávali pořád více vědět brutálními střeleckými projektily, o kterých se Slovákům může jenom zdát. Palba od modré byla strhující a kotouč pořád svištěl kolem tyčí Lašákovy klece.
Sborná létala po ledě a slovenská defenzíva měla plné ruce práce. Když byl Šatan vepředu, většinou nestřílel, jenom sklepl kotouč na Sokolova a ne-fair play metodou tlačil za brankovou čáru. V samém závěru skóroval Bondra z ojedinělé šance, aniž vědomě věděl jak. Slovensko znova jásalo, i když ne díky svému sportovnímu umění.
Jak tedy utkání komentovat celkově? Pozitivních věcí není moc. Nebylo to hezké hokejové představení. Slovenská suverenita se vytratila, na hole se vkrádala nervozita a nepřesnosti v rozehrávce. Rusové srovnali skóre a podle spravedlnosti měli zápas vyhrát.
Všichni novináři očekávali, že mistři budou opět Češi. A právem. V české šatně nebyl nikdo, kdo by pochyboval o našem právu na úspěch. Byly jsme nejlepší hokejisté šampionátu. Vždyť jsme dokázali vyhrát nejtěžší a nejhezčí zápasy MS. Všichni v českém týmu si po celý rok ohromně věřili. Češi předvedli na letošním mistrovství ve Švédsku své dosud nejlepší výkony. Sestavu hodně posílili hráči, kteří se vrátili z Ameriky do mistrovské soutěže. Slováci hrají v NHL v mnohem slabších týmech a taky za menší peníze.
Čeští hokejisté měly být černým koněm závěru mistrovství. Měly potřebnou vůli a koncentraci. Bůh však na nás seslal smůlu a veškeré snahy zachovat si naději na další vítězství se rozbily o „dějinnou“ výhru lokálního východoevropského týmu. Slováci mají zlato, ale morální vítězové turnaje jsou Češi.
Autor Karel Jeníček (1957), redaktor pražského Sport Rádia.
Fakty o slovenskom hokeji
Prečo to píšem? Mnohí skutoční hokejoví odborníci s takým obsahom článku vyslovili nesúhlas. Moja maličkosť tvrdila a tvrdí, aj takí bývajú „pisálkovia“. Dnešok aj v iných celospoločenských oblastiach nevynímajúc. Slovenský hokejový fanúšik sa tomu vtedy smial, alebo nadával. Mnohí krútili bezbranne proti takej spoločensky štvavej a nepravdivej publicistike hlavami.
Veľmi ctím odbornosť i hokejové úspechy slávnych, rovnako si však vážim aj zaujímavé dejiny z dávnych hokejových čias na slovenskom vidieku. Aj preto píšeme spolu s Alexandrom Harnom a kolektívom ďalších spoluautorov knihu: Šahy, kolíska organizovaného hokeja na Honte. Mimochodom sa aj v regióne Hont narodilo, alebo pôsobilo či pôsobí, značný počet slávnych osobností svetového športu. Aj v hokejovom dianí Slovenskej republiky potrebujeme pred verejnosť prichádzať s objektívnymi faktami, odvíjajúcimi sa od dlhodobej histórie nášho domáceho i svetového hokeja. Tam vznikali skutočné legendy, z ktorých sa mnohé narodili a vyrastali aj na slovenskom vidieku Preto sa v úvode tohto článku opieram o skvelé osobnosti našej žurnalistiky, ktorých si váži celý svet. Tak ako si váži špičkových hokejistov celá plejáda ich nasledovníkov.
Ale aj metodikov, didaktikov, z ktorých tiež v súčasnosti pracuje zodpovedne isto mnoho mladších, naprieč Slovenskou republikou. Škoda, že sa o nich a ich práci na verejnosti nepublikuje takmer nič. Tí tiež vedia a poznajú , že tu nebolo v slovenskom hokejovom dianí ani pred rokmi všetko také zlé, ako sa podsúvalo verejnosti. Hrali tu hokej, vysokoškolsky sa vzdelávali, začali v hokeji seriózne pracovať, aj keď často v ťažkých podmienkach, pre hokejové dobro. Aj to na slovenskom vidieku.
Chyby boli a budú, treba ich odstraňovať. Domnievam sa však, že ani pán Craig Ramsay, v mojej mysli ctený a vážený za odbornosť i ľudskosť, nebol tým prvým a jediným, ktorý dokázal vyviesť slovenský hokej do absolútne najvyšších svetových poschodí.
Bol som, nechtiac pri našej reprezentácii v „hokejovej kuchyni“, keď sa počas MS v Slovenskej republike neodborne, na základe chybných krokov aj podaktorých vtedajších reprezentantov v dresoch Slovenskej republiky „varili“ medzinárodné hokejové neúspechy.
Pri pozornom sledovaní podaktorých zápasov našich reprezentantov, ktorým mal coachovať Kanaďan Glen Hanlon nemohlo uniknúť pozorovateľovi, že stretnutia viedla vtedy v zápasoch skupinka hráčov a nie on. Bilo to do očí hlavne vo chvíľach, ak aj šiesti chceli naraz na ľad!…
Špičkový šport nie je hara – vara. Nikdy taký nebol, ani nebude. Ani všetci špičkoví hokejisti nebudú vysoko kvalitnými trénermi, funkcionármi, metodikmi, didaktikmi, manažérmi. Ale podaktorí sa nimi stali a isto sa takými môžu stať aj ďalší. Z tohto hľadiska klobúk dole pred pánom Jánom Filcom, ktorý počas svojej trénerskej činnosti „voňal“ okrem vysokej odbornosti tiež človečinou
Roky zboku napríklad sledujem hokejový rukopis Miroslava Šatana. Obdivujem jeho stratégiu. Tú, keď bol hráčom v československej hokejovej I. lige, potom v NHL a sledujem i to, ako sa mu dnes darí kormidlovať súčasný slovenský hokej. Držím mu palce. Je to zodpovedná a ťažká práca, aj keď sám verím veľmi v dobro každého človeka.
Chodím roky po Slovensku medzi takých, ktorí hokej milujú. Hrali ho roky na špičkovej úrovni, podaktorí ligovej, iní aj špičkovej medzinárodnej. S podaktorými prehodím slovko, dve, lebo si ich nedovolím rušiť z ich roboty.
Mnohých dodnes obdivujem tak po ľudskej ako aj po hokejovej stránke. Nesúhlasím absolútne s tými, ktorí vykrikujú, že tu bolo všetko zlé! To čo bolo zlé, je potrebné odstrániť, hlavne sa z toho poučiť. Potrebné je však znova prinavrátiť pre žiacky a mládežnícky slovenský hokej komplexne metodiku a didaktiku, isto v odbornej komunikácii aj s odborníkmi z ďalších krajín hokejového vyspelého sveta.
Prinavrátiť a kontrolovať peniaze zo štátnej pokladnice aj na tento účel. Ale je tu potrebné uvedomiť si a poznať aj naturel a podmienky ľudí, v akých za ťažkých podmienok s deťmi od roku 1989 po dnes pracovali a stále pracujú!
Legendy
Taký Vladimír Országh! Vážim si jeho progresívnosť, vysokú odbornosť, trénerské dozrievanie i ľudskosť. Raz mi okrem iného povedal, že sústavne študuje hokejové progresívne cesty svetového hokeja. Dnes sa radí na trénerskom poste medzi tých špičkových. Držím mu palce, aby mu vydržal jeho vysoko postavený cieľ k znovu siahnutiu k absolútnym svetovým hokejovým výšinám s celým svojim realizačným tímom. Aj on môže zaujímavo rozprávať ako sa po prvý raz, ešte ako žiak dostal z Banskej Bystrice do špičkovej hokejovej Kanady.
Aj žurnalista, ten aktívny, sa musí sústavne žurnalisticky vzdelávať u mnohých hokejových odborníkov. Sám som sa v tomto smere snažil a som nesmierne rád, že som sa dosť blízko a komunikačne mohol pohybovať vôkol svetoznámeho Viktora Tichonova, ale aj vysokoškolského profesora, prvého zo Slovenska, ktorý absolvoval ako prvý zo Slovenska úspešne vo svete uznávanú zahraničnú univerzitu z oblasti telesnej výchovy a športu, pána profesora Tomáša Stejskala. Ale aj okolo iných…Samotných špičkových hokejistov nevynímajúc. Priznávam verejne, tých hokejistov som si vyberal a vyberám do dnešných dní. Hľadám ich aj medzi malými, ale za svoju skromnosť, pracovitosť a ľudské hodnoty vo vzťahu hlavne k slovenskému vidieku, predsa len veľkými, nenahraditeľnými nie len pre rozvoj a ďalšie úspešné napredovanie slovenského hokeja, ale športu vôbec.
Igor Liba, Dárius Rusnák, ale napríklad dnes už nežijúci Gustáv Socháň, rodák zo Šiah, pre moju maličkosť, mimochodom všetci ľudsky nápomocní, s nádychom úžasnej človečiny, okrem hokeja veľmi hodnotní ľudia. Všetci spomenutí sa nedokázali a nedokážu spreneveriť hodnotám vlastného národa a jeho prednostiam i zvláštnostiam, ktoré psychologicky a citovo veľmi dobre čítali či čítajú, lebo medzi rodu vernými Slovákmi žili a žijú roky rokúce.
Úžasne ma oslovil Peter Bondra, ktorý prišiel pred pár rokmi na sústredenie medzi deti Hokejovej akadémie Igora Libu do Čane, obul si korčule a počas celého pobytu v akadémii sa na ľade venoval len deťom.
Keď som sa ho potom opýtal na jeho vlastné, okrem iného mi povedal: „V našej rodine sa nosí na prvom mieste vzdelávanie a potom hneď, šport.“
Podobne v tomto smere stále sledujem medzi malými deťmi v hokejových prípravkách napríklad Michala Handzuša. Som vďačný, že mi život dovolil pred pár rokmi načúvať z odborného hľadiska komunikáciu úspešného trénera mládeže Norberta Javorčíka hlavne s rodičmi i deľúrencami v šich hokejovej šatni či priamo na ľadovej ploche.
Žil som a pohyboval som sa desaťročia vôkol špičkových trénerov, funkcionárov, hráčov a pretekárov, ktorí vlastnia viacero zlatých olympijských medailí, viacero titulov majstrov sveta. Vážim si profesionálov, ktorí dosiahli svoj športový Everest.
Nedávno, keď som sa zadíval na fotografiu, priloženú k tomuto článku, sa mi v duši odvili slová manželky slávneho hokejistu Stana Mikitu, ktorá sa volala Jill. Mala vyštudovanú fyziku na univerzite Illinois v USA. Pani Jill veľmi ťažko znášala obete, ktoré jej prinášala Stanova popularita. Popularita dokáže robiť s davom divy, tvrdila. Dakedy aj v neprospech hokeja. Trebárs slovenských detí. Napríklad detí už v materských školách, ktoré je potrebné motivovať pre život a šport v ňom. V zdraví a priaznivých medziľudských vzťahoch. Dnes šte viac ako v minulosti. Sám s úžasným vnútorný nastavením a láskou spomínam na svoju prvú učiteľku materskej školy v Nižnom Hrušove, kde som robil prvé svoje malé krôčiky do svojho pestrého života mnohých pádov a úspešných vstávaní.
Pýtam sa, kto toto a za aké peniaze bude robiť ak nie v prvom rade kvalitní rodičia s pevnými morálnymi hodnotami? Súhlasím s Igorom Libom, ktorý mi povedal, že za peniaze sa dá kúpiť hokejový výstroj, aj miesto v zostave, ale len hokejové výkony v zdravom hokejovom prostredí všetkých zainteresovaných, môžu aj výsledkami seniorov dať zabudnúť na tvrdenia, že náš hokej patrí na dno toho svetového.
S tým nemôžem súhlasiť, že náš hokej tam patrí! Súčasný stav je často na mnohých úsekoch nášho života odrazom neprofesionálnej práce tých, ktorí sú za ten stav zodpovední. Život a šport v ňom nevynímajúc.
Sčasti som sa snažil analyzovať prečo je tomu tak v hokeji. A cesty nápravy? Ctiť a vážiť si Šuplerovcov, Libovcov, Lukáčovcov, alebo Országovcov, Šatanovcov či ďalších im vekovo blízkych a hokejovo vo svete slávnych. Mnohí sa ešte stále dotýkame prostredníctvom vlastnej pamäte počas ich hry na štadiónoch i ich terajšej práci.
Skutoční králi, aj tí hokejoví, dokázali vždy dobre kraľovať, ak sa hokejového bohatstva mohol dotýkať celý národ!
