Foto: Imrich Donáth | Dôstojné prostredie, kvalitné vystúpenia, skvelá atmosféra a účasť vzácnych hostí, viceprezidentku Európskeho parlamentu, pani Nicol Beer nevynímajúc ( na snímke prvá zľava v prvom rade), napísali hodnotný príbeh vhodný publicistike a zvýrazneniu myšlienky šírenia ľudského dobra na tejto planéte zvanej Zem.

„Nič nepatrí do minulosti, všetko je stále prítomné a môže sa stať znovu budúcnosťou.“

Fritz Bauer

Pozvánky boli rozposlané, výstava v Archeologickom múzeu vo Frankfurte na Mohanom pripravená približne 250 návštevníkov, hostia pozvaní a zrazu COVID 19. Presne 4 dni pred otvorením výstavy. Dňa 19. marca 2020 sme museli ::všetko odvolať.

Aby sa nám nikdy nič horšieho nestalo, ale bolo to symbolické: Kostol a Synagóga to spolužitie nikdy nebolo jednoduché….

Táto výstava výtvarnej dvojice: Monika a prof. Lubo Stacho z Bratislavy sa snaží rozprávať príbehy prostredníctvom fotografického diptychenu.

Výstava “Dva domy jedného Pána” vznikla na Slovensku. Synagóga a kostol boli vždy fotografované v jednom meste, alebo v jednej dedine.

Kostoly boli zobrazené zvonku aj zvnútra. Po vojne boli synagógy väčšinou – bohužiaľ, aj kvôli chýbajúcim Židom – premenené na sklady, reštaurácie, fitness centrá, bary či  kresťanské kostoly…

My, druhá a tretia generácia, máme zodpovednosť udržať  pamäť nažive. Nezabudnime, že slovo “zodpovednosť” obsahuje aj slovo “odpoveď”. My by sme mali odpovedať tiež na otázky, ktoré nám ešte neboli položené…

Dnes, viac ako predtým, si musíme uvedomiť v čase kedy sa opäť verejne ponúkajú staré vzorce myslenia a správania, ktoré nám poskytujú jednoduché odpovede na zložité problémy. Vtedy je demokracia ohrozená a demokraciu treba brániť!

Tento projekt nenásilnou formou zdôrazňuje spoločné korene židovsko-kresťanskej Európy ako aj na spoločné riziká duchovnej devastácie.

Je to projekt o európskej identite. Ako to tiež zdôraznila viceprezidentka Európského parlamentu pani Nicola Beer pri prezentácii výstavy vo Frankfurte.

V dobe, keď znova ožívajú myšlienky antisemitizmu,  je potrebné pripomínať minulosť.

“Nič nepatrí do minulosti, všetko je stále prítomné a môže sa stať znovu budúcnosťou“ ako to hovoril Fritz Bauer (generálny prokurátor, ktorý organizoval prvý osviečimsky proces v Nemecku).

Prezentácia výstavy vo Frankfurte bola veľmi dôstojná a mediálne echo tiež.

Predtým 10. novembra 2019 som prezentoval túto výstavu v Bad Homburgu, v meste v ktorom už roky žijem. Je to prekrásne kúpeľné mesto asi 20 kilometrov severne od Frankfurtu, bývalé letné sídlo nemeckých kráľov a cisárov. Výstava bola prezentovaná v sídle bývalej synagógy Bad Homburgu. Za prítomnosti veľvyslanectva slovenskej republiky riaditeľa slovenského inštitútu pána Ivana Hanuša, primátora mesta. Hlavný prejav mal pán profesor Jacoby zo svetoznámej Bauhaus Univerzity vo Weimare.

Umelci Monika a prof. Lubo Stacho svojim krátkym prejavom potešili návštevníkov.

Vo Frankfurte v Archeologickom múzeu som mal tú česť a potešenie privítať viceprezidentku Európského parlamentu pani Nicola Beer, primátora mesta Frankfurtu, Harry Schnabela člena prezídia ústredného zväzu židov v Nemecku a okrem iných, živý záujem zo Slovenska prejavili JUDr. Jozef Škultéty, PhDr. Jozef Mazár a pán Roman Kapitáň.

Výstava bola veľmi dôstojne prezentovaná a katalóg s príhovormi hessenského ministra prof. Lorza, vtedajšieho veľvyslanca slovenskej republiky Dr. Lizáka, predsedu centrálneho výboru Židov v Nemecku Dr. Schustera a mojim vlastným a hlavne článkom Petra Salnera zo Slovenskej akadémii vied vydaná v náklade 2.000 kusov v spolupráci s nemeckým fórumom kultúry reprezentovanej viceprezidentkou pani Tanji Krombach, mala veľký úspech.

S mediálnym echom sme mohli byť spokojní, predsa len tie mienkotvorné noviny ako „Frankfurter Allgemeine Zeitung“ viackrát obšírne referovali o výstave „Dva domy jedného pána“.

P.S.

Treba poznamenať, ako i Peter Salner zo Slovenskej akadémii vied zdôrazňuje, že vďaka fondom Európskej únie, podpore zo strany štátnych, lokálnych a samosprávnych inštitúcií, ale aj ÚZŽNO došlo v poslednom čase k oživeniu mnohých objektov židovského kultúrneho dedičstva. Spomeniem suburbium v Bardejove, synagógy v Košiciach, Trenčíne, či Banskej Štiavnici, v niekdajšej kráse sa zaskvela synagóga v Lučenci, pred dokončením je oprava historického objektu v Senci. Radosť z pozitívnych zmien však sprevádza smútok. Až na výnimky (Košice, Trenčín), každý z obnovených objektov „môže verejnosti ponúknuť rôzne duchovné, zábavné či ekonomické služby. Nič to však nemení na skutočnosti, že stratil svoju hlavnú funkciu. Prestal byť totiž domom Pána“… Spoločnosť slovenských velikánov bola pri tom aj mediálne.