Keď skloňujeme čas v mene zdravia a ľudského dobra, nesmieme sa pozerať na hodinky

Covid 19 a moja 14 denná karanténa, ktorú som sa snažil dodržiavať veľmi dôsledne, mi umožnili ešte viac sa zaoberať ľuďmi a regiónom, v ktorom prežívam takmer ostatné dvadsaťročie môjho života.

Neviem ako vy, ale moja maličkosť si možno až po prežitej sedemdesiatke začína ešte viac uvedomovať, že kým prežívame skúsenosti s ľuďmi, medzi ktorými žijeme, veľmi ťažko si dokážeme uvedomiť ich dôležitosť a celú šírku ich významu. Pre naše životy i životy iných. Dovoľujem si v tejto súvislosti tvrdiť, že keď akokoľvek sledujeme čas v mene zdravia a ľudského dobra, nesmieme sa pozerať na hodinky.

Za spomenuté obdobie som dostal viacero spätných návratov k publicistike svojej i iných, napríklad aj prostredníctvom zaujímavých foto záberov, aby som svoju skúsenosť verejne publikoval. Od mladých ľudí, generácie stredného veku, ale i tých, s ktorými a medzi ktorými som dral detské nohavice.

S odstupom rokov som sa stihol za spomenuté obdobie znova zoznámiť napríklad s Alexandrom Dubčekom prostredníctvom ním vypovedaných životných skúseností na mikrofóny zahraničných spravodajcov a analytikov pred televíznymi kamerami, ale aj pre rôznorodých zahraničných spravodajcov viacerých printových médií (Taliansko, Nemecko, Španielsko, Škótsko, Rusko či Sovietsky zväz, ale i ďalších z iných krajín), ktoré boli vo svete po jeho návrate do veľkej politiky verejne publikované v rôznych printových a elektronických médiách Európy.

Osobitne ma však zaujalo vystúpenie profesora prestížnej Bolonskej univerzity Guidu Gambettu, ktorý navrhol pri návrate Alexandra Dubčeka do svetovej politiky, pre tohto živého velikána ľudskej morálky a etiky vlastného žitia udeliť titul doctor honoris causa, vo svete z najstaršej univerzity práve Alexandrovi Dubčekovi. Pán profesor vtedy okrem iného zdôraznil, že Alexander Dubček patrí do histórie, patrí do Európy, patrí ľudstvu. Potom detailne vysvetlil pre ktoré veci.

Sú rozpísané ako odkazy do budúcnosti pre všetkých nielen v Slovenskej republike, ale i Európe a na celom svete. Zvlášť ma zaujala úžasná schopnosť Alexandra Dubčeka empaticky komunikovať s ľuďmi bez pátosu zdôrazňovať v akejkoľvek komunikácii vlastné ego.

Alexander Dubček, to svet dobre vie a pozná, dokázal udržať taký nemenný postoj, ktorý neopustil ani v čase keď sa odmietol ukryť v zahraničí. Uvádzam to aj preto, lebo Spoločnosť slovenských velikánov oživuje jeho úžasné postoje k vlasti a hrdým občanom na svoju rodnú hrudu, kedy sa vrátil Alexander Dubček do Bratislavy ako bežný s jasným pohľadom na každú situáciu, aj keď v úlohe – „väzňa“ režimu. Bol to človek a zostal ním.

Život mi dovolil na prahu vlastného vstupu do žurnalistickej arény rozprávať sa s viacerými priamymi účastníkmi II. svetovej vojny, ktorí prežili aj ruský gulag, aby mohli bojovať na historickej Dukle, či pristáť na historických Troch duboch, v pozícii živých členov II. paradesantnej brigády. Budem parafrázovať všetkých, nebolo ich veľa, ktorí toto prežili a tak mohli počas SNP pomôcť víťazstvu nad fašizmom.

“Žijeme, mnohí sa mierového života nedožili, padli na historickej Dukle, mnohých z nás pozatvárali v päťdesiatych rokov do rôznych väzníc, uránové bane Jáchymov neobchádzajúc, ale sme tu s našou vnútornou pozíciou, nezapredali sme seba ani národ.“

Bolo ich vtedy na Troch duboch sotva 10 žijúcich a medzi nimi plakal aj generál Ludvík Svoboda. Štipku hegemónie, ani funkcionárskej nadvlády, lebo nikdy po takom živote netúžili, nebolo cítiť v ich vyjadrení pri popisoch vlastných životných ciest. Žiadne hrdinstvá. Len úžasná túžba žiť v mieri a pokoji medzi zdravými deťmi nášho národa na tejto zemi zvanej krásne Slovensko, mierová Európa, mierový svet. Ani jeden z nich nevstúpil po II. svetovej vojne ani potom do žiadnej strany. Nosili do smrti vo vlastných srdciach, tak ako Alexander Dubček, predovšetkým legitimáciu úprimnej žičlivosti ľudského dobra, sociálnych istôt pre všetkých statočných ľudí tohto sveta.

Emočne na mňa zapôsobili spoločné slzy a vzájomné objatia nad tým všetkým čo svojimi životmi podstúpili. Mnohí tam prišli s ošúchanými rukávmi na sakách svojich obnosených kabátov.

Vtedy som mnohému nerozumel, mnohému nerozumiem ani dnes. Preto sa snažím učiť aj z prítomnosti. Chýba mi v našich médiách z úst elít, našťastie aj tu existujú snahy po výnimkách, tolerancia a fundovaný dialóg. S podielom fundovaných publicistov, ktorí nedovolia prekrúcať dejiny našich otcov. Zdôrazňujem našich otcov, ktorí nereprezentovali žiadnu politickú stranu lebo programom ich životov bola služba pre mierovú budúcnosť svojich detí, úcta k ľudským hodnotám, v ktorých múdrosť musí byť dominantná v každom vedení.

Na tieto myšlienky a takú dominanciu nás v súčasnosti naliehavým spôsobom upozorňuje COVID a mňa teší nesmierne, že v regióne Hont nachádzam ľudí, ktorí vedia čo znamená sila a dominancia zdravia v prírode. Možno aj preto je tu vzácna liečivá voda v Kúpeľoch Dudince, preto na Honte samotná príroda ponúka stále množstvo pokoja a čoraz viac tak v samotných Kúpeľoch Dudince a.s., ale i v regióne Hont stretávam stále viac ľudí, ktorých zaujíma štúdium, pravdivé poznanie vlastnej histórie aj na základe spoznávania skutočných statočných ľudských príbehov.

Jeden z nich začali písať napríklad prostredníctvom Oblastnej kancelárie cestovného ruchu Dudince z oblasti revitalizácie prírody a zdravých životov v nej. Ale o tom niekedy viac nabudúce.

Popis k titulnej fotografii:
Krásne pohľady na naše životy vie často zachytiť aj šikovné oko mladého fotoreportéra. Zavše tak ponúkne aj pre moju maličkosť myšlienky či návraty k sile zdravia a múdrych myšlienok iných, ktoré sú zabudované do ich celoživotných príbehov.

foto: Rado Bielik