Foto: Peter Rajnoha | Evanjelický kňaz Igor Branislav Štefánik bol v novembri 1918 na Veľkom národnom zhromaždení Nového Sadu zvolený za poslanca do Belehradu. Na historickom obraze Anastasa Bocariča, ktorý je umiestnený v Múzeu Nového Sadu na priečelí vstupnej haly, Igor Branislav Štefánik, slovenský poslanec údajne stojí v prostriedku a poznať ho môžeme podľa oblečeného luteráku.

Cestou do Srbska, presnejšie 11. mája toho roku, päťčlenná skupiny reprezentantov Spoločnosti slovenských velikánov, kde išla otvoriť medzinárodnú výstavu Alexander Dubček – humanista, demokrat, Európan, viedla v rozhovory na rôzne zaujímavé témy. Okrem iného tam odzneli názory, prečo sa musel Alexander Dubček vyrovnávať v 20. storočí s Európou rozdelenou na sféry vplyvu. Pravda je i tá, že prítomní – JUDr. Jozef Škultéty – prezident Spoločnosti slovenských velikánov (SSV) , Ing. Peter Rajnoha jeden z dvoch žijúcich viceprezidentov SSV, ale i aktívni členovia tejto organizácie, ktorí osobne Alexandra Dubčeka poznali – Pavol Škultéty a Milan Ducho zo svojich pohľadov aj cestou približovali svojou rečou, základné všeľudské hodnoty, humanizmus, úctu k človeku, toleranciu, rozhovor, rozvoj kultúry, umenia, vedy a športu, ale rovnako upriamovali otázky aj na oblasť zodpovednosti za uplatňovanie a nezabúdanie na tieto hodnoty v našich súčasných životoch.

Už v spomínanom aute, ale neskôr i počas dvoch dní pobytu v Srbsku, aj zásluhou dialógov so svojimi vzácnymi hostiteľmi zo štátnej organizácie Archív vo Vojvodine, hlavne  vďaka jeho riaditeľovi Nebojšovi Kuzmanovičovi oveľa živšie hovorili aj na témy kedy, v ktorej dobe, kde a ako Srbi a Slováci , jedni v druhých spoznávali a spoznali veľmi dobre spojencov a svojich priateľov.

Pre mňa to znamenalo hlavne ešte bližšie sa zoznámiť s uvedeným národným spojenectvom národov a národností týchto dvoch krajín, spoznať súčasnosť napríklad rozvíjania našej spisovnej slovenčiny v tejto krajine, teda svojho národného jazyka, ale zároveň mať možnosť na základe aj v uvedenom Archíve prostredníctvom konkrétnych uchovaných dokumentov ešte z pred roku 1 300 nášho letopočtu v sebe samom skloňovať korene vzniku budovania mojej rodnej vlasti, spomenutého budovania národného spojenectva s tým veľmi úzko súvisiaceho, ale i kultúrno – literárnej blízkosti medzi národmi. Moje vlastné srdce sa ešte viac presvedčilo ako Slováci a hlavne prečo vchádzali do života Srbov v Uhorsku napríklad prostredníctvom školských a politických vzťahov. Prečo ďaleko múdrejší, iste aj históriou hlbšie podkutí, než je moja maličkosť tvrdili a aj dnes tvrdia, že spočiatku, hovoríme v tomto prípade ešte o 18. storočí a možno aj trochu skôr, ale isto aj o 19. storočí, boli spomínané vzťahy a styky vo väčšej miere spontánne a individuálne.

Vo svojej vlastnej štúdii dokonca v úvode spomínaný Nebojša Kuzmanovič priniesol  už 4. novembra 2011 pozoruhodný príspevok písaným slovom: „Ďakujem Slovensku, Srbi a Slováci, čas pre novú Slovanskú vzájomnosť!“

Iste tento článok na základe dohody medzi autorom článku a vedením redakcie štvrťročníka Slovenskí velikáni, sa chystá publikovať toto médium v tohoročnom júnovom čísle. Podľa mojej skromnej mienky, periodika zaujímavého a potrebného pre všetky školy v Slovenskej republike.

Ale aby som neostal len pri konštatovaní a vedeckého poznania prevereného praxou mnohých a spomenutým príspevkom verejnosti dokladaného, my sme sa priamo rozprávali na tieto a im podobné témy aj pri hrobe brata Milana Rastislava Štefánika v Novom Sade. Nakoniec, svedectvom, dokumentačným, že sme ten hrob navštívili, je aj priložená snímka k článku. Keď ju za daždivého poludnia JUDr. Jozef Škultéty urobil, aby sme odtiaľ potom pokračovali k žijúcim nositeľom krásneho slova slovenského folklóru, do dedinky Kysač, kde sa to tiež nieslo živými debatami o potrebe rozširovania všeľudských civilizačných hodnôt, v aute som rozmýšľal nad pravdou, že každý hrob, každá mohyla v sebe skrývajú ľudské dejiny.

Neviem prečo mi prebehlo mysľou okrem iného aj to, že napríklad Milan Rastislav Štefánik bol hosťom v Rusku aj v januári 1917, ktorého už v tom čase aj tam titulovali hodnosťou major. Je zaujímavé v tejto súvislosti pripomenúť niektoré názory a myšlienky Štefánika o budúcom stave našej zeme, ktoré práve tam  on sám aj skonštatoval. Vyslovil sa dokonca aj o korunovaní kráľa na území odkiaľ pochádzal, ale i o tom, že po dosiahnutí slobody, bude potrebné nastoliť v zemi vojenskú vládu, kým sa monarchia upevní natoľko, aby nadobudla svojej morálnej formy.

Z rozhovoru, ktorú mal Štefánik s ruským generálom Gurkom (bližšie sa o tom píše napríklad aj v knihe Štefana Mihála – Milan Rastislav Štefánik, ktorú napísal ale pamiatku k odhaleniu jeho mohyly na Bradle a práve tam boli v spomínaný deň aj tieto slovné výroky prednesené ku dňu 25. septembra 1928) je viac uverejnené zásluhou vtedajšieho Sdruženia slovenských legionárov a kníhtlačiarne G.A. Bežo. Štefánik si svojou príťažlivosťou, inteligenciou a jemnosťou vôbec,  rýchlo získal náklonnosť ruského generála Gurku, ktorý sa nie raz veľmi pochvalne zmieňoval o Štefánikovi aj pred francúzskym generálom Janinom. Gurkovu priazeň vidieť napríklad aj z dopisu, ktorým Štefánika poveril zostavením komisie, majúcej na starosti zajatcov do československého vojska na Rusi. Aj o tom viac v spomínanom júnovom periodiku Slovenskí velikáni.

V tejto chvíli len zdôraznenie: Kto búra hroby významných osobností dejín národov, búra dejiny sveta, lebo sa ich chystá pretvárať na svoju podobu, na potreby svojej doby.

„Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu.“

To nie je môj výrok. Aj vďaka nemu si ctím úžasne hodnoty a prínosy pápeža Jána Pavla II. Rovnako však dodávam, že každý život, ktorý nám každému bol daný nie je hľadanie skúseností, ale hľadanie a nachádzanie seba samého v ňom. A keďže sa radím k tým, ktorí tvrdia, že každý v sebe nosí aspoň trošku ľudského dobra, nemáme právo búrať pamätníky bohatých dejín. Tak ako nemáme právo brzdiť, hamovať vzdelanie. Jednotlivca i národa o svojich dejinách. Prečo?

Lebo život je ako hudba. A tá najkrajšia a najhodnotnejšia by mala byť skomponovaná uchom, citom, inštinktom a dokonalým poznaním našich dejín v histórii pravidiel prírody, v ktorej žijeme.