Foto: archív autora | Túto fotografiu a tento článok som napísal a dal uverejniť na stránky farebného časopisu Svet športu ešte v roku 2015 na základe mojich rozhovorov pre napísanie knižnej publikácie: Keď králi z Košíc vodnému pólu v Československu kraľovali. Na snímke, ktorú vlastním od roku 2014 prostredníctvom vlastného archívu, obohateného fotografiami od veľkej postavy československého a svetového vodného póla, Ladislava Bottlíka je fotoobjektívom čitateľovi vďaka Sveta športu už v roku 2015 priblížené vodnopólové družstvo Červenej hviezdy Košice z roku 1962. Horný rad zľava: Ernest Téglassy – vedúci mužstva, Juraj Reinovský, Ladislav „Bukši“ Sokol, Alexander Čop, Ladislav Bottlik, Viktor Peczer, Ivan Dráb, Peter Kalinka, Leopold Kalinka, Ladislav Kládek, Karol Krupanič, Bartolomej Ščavnický – tréner. Dolný rad zľava: Rudolf Štoffan, Ján Šraga, Igor Korpáč, Ján Lackner.
Tento rozprávkový titulok nie je v tejto knižnej publicistike tak faktografického, ako i emocionálneho typu vôbec náhodný. Moje stretnutie s významným človekom z oblasti plávania a vodného póla, dlhoročným trénerským odborníkom v Dukle Banská Bystrica – Jiřím Walterom, posunulo náš záujem priblížiť čitateľovi 100-ročnicu osláv založenia vodnopólovej súťaže do takej roviny, aby sa o nej písalo skutočne v súvislostiach života tak, ako ju prežívali, videli a presadzovali v intenciách vtedajšieho športu, predovšetkým výrazné osobnosti vodného póla.
Na úvod takej tvorby sa patrí zvýrazniť, že vrcholný orgán vtedajšieho amatérskeho vodného póla mal v roku 1919 svoju riadiacu zložku v Bratislave, hoci prvé tituly majstrov Československa vo vodnom póle patrili hlavne pražským klubom. Napriek tomu, ešte pred vznikom známej a na tie časy aj v Európe a vo svete vodného póla za kvalitu svojej hry rešpektovanej ČH Košice, pôsobil hráčsky Rudolf Štoffan v Prahe.
Pokúsme sa priblížiť človeka a názory na jeho hráčske a trénerské umenie, nie len prostredníctvom podaktorých žijúcich pamätníkov, ale i žurnalistickou tvorbou, ktorá nikdy nemaľovala a nemaľuje scenáre obsahu skôr, než sa športový príbeh myšlienkami a životmi hlavných protagonistov napísaných dejín odohral. Keď sa začali rodiť prvé riadky tejto publikácie, Rudolf Štoffan už sledoval výrazný rozdiel tohto športu v minulosti a dnes z nebíčka. Odtiaľ sa na vodné pólo Slovenskej republiky dnes pozerá i ďalšia výrazná osobnosť československého vodného póla, bývalý hráč Slávie UK Bratislava a reprezentant Československa Ján „Honzo“ Schmuck. Aj on vedel v bežných rozhovoroch zdôrazniť, že vodné pólo patrilo už v roku 1900 k olympijským športom. Len tak okrajovo, prvým olympijským zo všetkých kolektívnych!
Aj preto je pozoruhodné, že v minulom storočí sa darilo aj československým reprezentantom dostať na OH do absolútnej svetovej dvanástky. Darilo sa im prebojovať aj na viaceré ME v elitnej skupine. V knihe sa nezaoberám vodnopólovými dejinami Československa pred II. svetovou vojnou. Nemalú zásluhu na rozvoji vodného póla v Československu mal aj Rudolf Štoffan, ktorý by sa dnes iste rozhorčoval, ak by mu niekto vkladal jeho výroky a jeho poznanie vodného póla svojimi predstavami do jeho úst. Také praktiky zavše, ( toto prinášam na základe nie len v osobnej debate v osobnej debate okrajovo na mnohé pamätajúceho, dnes žijúceho Jiřího Waltera,ale aj ďalších osobností zo slovenského vodného póla) sa v práci podaktorých publicistov o olympijskom športe, jeho histórii a tvorbe špičky napríklad v plávaní či vodnom póle vyskytovali.
Či sa môže takej publicistike vymýšľania, domýšľania a konšpirácie v športe dariť aj dnes neviem, ale za pokus oživiť spomienky na Rudolfa Štoffana pri príležitosti osláv v úvode spomenutej storočnici československého vodného póla sa iste patrí.
Volali ho Tojáš
V jednej svojej publicistike o vodnom póle so slovenským textom o Rudolfovi Štoffanovi tvrdím na základe iných konkrétnych faktografických údajov aj toto:„Rudolf Štoffan bol určite najtemperamentnejším, najemotívnejším reprezentačným trénerom.“ Čo k tomu možno napísať, keď Rudolf Štoffan, ktorý sa narodil 16. marca 1936 v Košiciach, už nie je medzi nami, aby som mohol priamo u neho overiť toto tvrdenie?!… Hádam možno to pravdivé, že čím bližšie sú ľudia k pravde, tím sú znášanlivejší voči cudzím omylom. A opačne.
Veterán Ladislav Bottlik, ktorý Tojáša, ako ho v Košiciach najbližší familiárne volali, mi pre zmenu povedal: „Rudolf Štoffan bol človekom, s ktorým som vo vtedajšom československom vodnom póle, ako s málo kým, mohol hodiny diskutovať na odbornej úrovni“.
Patrí sa po takej informácii od ďalšieho velikána československého i svetového vodného póla zauvažovať i tak, že Rudolf Štoffan bol zavše pravdepodobne ako dieťa, ktoré sa pozeralo na vodné pólo ako na rozprávku. Práve aj preto sám videl vo vodnom póle úžasné prednosti, jeho krásu a v hráčoch stupeň ich hráčskej i ľudskej inteligencie. Čo vy na to? Hlavne tí, ktorí poznáte šport, vodné pólo zvlášť!
Rudolf Štoffan bol športovcom telom i dušou. Hrával futbal i basketbal, pre vodné pólo ho objavil Bartolomej Ščavnický. Štatistiky prezrádzajú, že v roku 1955 narukoval do Ústredného domu armády (ÚDA, dnešná Dukla) Praha, kde ho trénoval Andělín Hliňák. Nedočítame sa, síce, nikde bližšie, či študoval rukopis dominantnej trénerskej osobnosti v histórii česko-slovenského vodného póla, profesora Ľudovíta Stáhla, ale dá sa predpokladať, možno áno, lebo v ÚDA Praha sa zoznamoval s hráčskym „vodnopólovým rukopisom“ J. Deáka, ktorý podobne ako mnohí ďalší vodní pólisti, začínal plávaním v bratislavskej Slávii.
Tak, ako sa väčšina pretekárov, plavcov Slávie Bratislava grupovala z radov vysokoškolákov, ktorí dovtedy štartovali za iné kluby a pod jej hlavičkou (od r. 1956 ako Slávia VŠ a od r. 1962 Slávia UK) dominovali v čs. bazénoch. Tituly majstrov Československa v súťažiach jednotlivcov či družstiev získali: Skovajsa, Samuhel, Chorvát, I. Ferák, P. Ferák, V. Hopka, P. Kurhajec, Svozil, Turčáni, Deák, Monarth, Čady, F. Hopka, Skupilová Vaňová, Urbanová, Černá, Wawrová a ďalší. V ÚDA Praha sa o tom R. Štoffan s J. Deákom nie raz rozprával. Samozrejme, nie raz a nie krátko rozoberali vodné pólo. S plavcami, totiž, prešli do Slávie aj vodní pólisti, ktorí práve pod vedením nestora slovenského plávania a vodného póla, prof. Stahla boli nepretržite v r. 1954 – 1960 majstrami republiky (Danninger, Chorvát, Hudeček, A. a I. Gerthoffer, J. Urban, Šmarda). Boli to analýzy i spoločné tréningy a zápasy pre R. Štoffana užitočné, lebo ho posunuli neskôr z ÚDA nielen do oddielu vodného póla Domu armády Brno, ale aj do československej reprezentácie. Hral v nej od roku 1957 do roku 1965. Jeho medzištátne štarty sa ustálili na čísle šesťdesiat.
Z trénerského vodnopólového rukopisu Bartolomeja Ščavnického však rozhodne prevzal najviac. Rodný bazén i vodné pólo Tajáša priťahovali ako magnet. Po vojenčine sa v roku 1958 do Košíc vrátil. Počnúc rokom 1962 začal s týmto klubom, najskôr počas troch ročníkov ako hráč, neskôr počas deviatich ročníkov vďaka jeho trénerskému rukopisu, získať pre ČH Košice, ďalších deväť titulov majstra Československa. Z trénerov ČH Košice bol úspešnejší len Ladislav Bottlik, ktorý v rokoch 1975 – 1988 získal s ČH Košice celkom 13 majstrovských titulov a dokázal poraziť so svojou vodnopólovou družinou aj vo svete , uznávané, rešpektované klubové vodnopólové veľmoci, kluby CN Barcelona, Pro Recco Genova, OSC Budapešť, či Jug Dubrovník.
To už bol Rudolf Štoffan trénerom CHZWP Nováky a v rokoch 1978 – 1985 trénerom Slávie UK Bratislava. Na ME pod trénerským vedením dvojice R. Štoffan – L. Bottlik získalo, v 1989 roku v Bonne, Československo 7. miesto aj vďaka víťazstvu nad Maďarskom 9:8! (zvíťazilo Západné Nemecko pred Juhosláviou a Talianskom – pozn. autora)
Nie je bez zaujímavosti, že titul odborného trénera vodného póla získal R. Štoffan práve úspešným absolvovaním Vysokej školy telovýchovnej v Budapešti. Iste by bolo zaujímavé počuť názory tohto vodnopólového „fajnšmekra“ aj v spojitosti so ženským vodným pólom, s ktorým sa pokúšal preraziť v Slovane Istrochem Bratislava. Bol tiež rozhodcom a napriek svojim nesporným hráčskym a trénerským úspechom mu nebolo cudzie rozhodovať ani vodnopólové zápasy žiakov či dorastencov .
„Obyčajne to býva tak, že tí, ktorí sú namyslení, väčšinou sú aj obmedzení: usilujú sa takto zakryť svoju hlúposť, no človek vedomý si svojej sily a dôstojnosti uteká pred pochvalou davu.“ Toto povedal ešte v polovici 19. storočia, síce, Ľudovít Štúr, najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života v uvedenom období, no Tojáš si to prevzal oveľa neskôr aj do svojho praktického hráčskeho, rozhodcovského či trénerského života. Nie je tak v živote ako i športe ani šťastné, ani múdre, tobôž nie praktické nad druhými sa vypínať a druhých potierať, ale na šťastí druhých sa s nimi podieľať. Možno ani nie s tak, v jednotlivých oblastiach daného športu, dokonalými či vzdelanými, odborne podkutými, ale rovne šťastnými, rovne spokojnými, rovnako priamymi, ako ich odborne podporoval práve Tajáš. Bez čo len štipky pretvárky a pochybovania o spoločnej tímovej sile. Ktovie či aj tam nemožno hľadať ívery vynikajúcich kontaktov Rudolfa Štoffana s viacerými svetovými hráčmi vodného póla a mnohými odborníkmi aj z iných športov. Hlavne z Maďarska.
Zlostil sa ak videl, že tí, ktorí sa pohybujú či už hráčsky, alebo trénersky či funkcionársky vo vodnom póle proti jeho zákonom (rozumej kvalitným vodnopólovým tak po hráčskej ako trénerskej, funkcionárskej, alebo rozhodcovskej stránke – pozn. autora) lebo tvrdil, že aj všetky zákony vodného póla musia byť zapísané u hráčov, trénerov, funkcionárov a rozhodcov v ich srdciach, nie na papieri! Bol náročný na seba, ale i druhých. Hádam aj preto dával najavo svoj temperament a emócie iným. Možno, že by vám na v úvode nastolené hodnotenie odpovedal i takto: „Nie som temperamentný. Viem len, čo chcem, a ak to nemám, snažím sa to dosiahnuť!“ V jednej z početných voľných debát to v prítomnosti môjho vynikajúceho pedagóga a charakterného človeka, profesora Tomáša Stejskala, vyriekol Ladislav Bottlík.
Keď som sa o Rudolfovi Štoffanovi rozprával s podaktorými ďalšími, okrem vyššie dvoch spomenutých, ktorí ho ako hráča, trénera či rozhodcu vodného póla poznali, čoraz viac som nadobúdal dojem, že sa nesnažil stať človekom úspechu, ale človekom hodnôt. Na takých ľudí sa vždy dobre aj knižne spomína. Preto neprekvapilo, keď na jeho počesť začali v Košiciach organizovať každoročne Memoriál Rudolfa Štoffana pre kadetov. V tejto súvislosti je možné pripomenúť aj citát Gabriela Lauba, česko-poľského esejistu a aforistu židovského pôvodu, ktorý znie:
„Budúcnosti nikto živý neujde.“ Aj preto ste dočítali dosť podstatností hlavne z vodnopólového života, medzi mnohými, nielen z oblasti vodného póla, populárneho Tojáša. Aj v jeho prípade ide o Malého veľkého velikána hlavne preto, lebo svojim životom reprezentoval, približoval aj prostredníctvom vodného póla vysokú odbornosť, úžasnú pracovitosť, ale aj hrdosť na rodnú hrudu, principiálnosť a ústretovosť všetkému, čo prinášalo so sebou pozitívne výsledky pre životy nie len vtedy, ale i pre nasledujúce generácie.
