Tú pozvánku stručne, ale krásnym, úprimný slovom  napísal 40. pozvaným priateľom majiteľ a prevádzkovateľ horkého hotela Partizán na Jankovom vŕšku Jozef Škultéty. Presne obsahovala, aby v praxi realizovala, napísané. Slovom i srdcom v nej stálo:

„Milí priatelia , dámy a páni!

Čas  a roky nám utekajú a s naším tzv. „časovým zaneprázdnením“ sme akosi pozabudli na svojich priateľov,  ktorými sme kedysi spolu družne žili, pomáhali sme si v časoch dobrých a zlých.

     Život v tej dobe bol omnoho skromnejší, ale časom ho človek premenil na honbu za peniazmi, kariérou a nezmyselnými výzvami o tie najbežnejšie potreby človeka.

Pozabudli sme hlavne na dobro človeka,   podať napríklad človeku pomocnú ruku v zlom čase, kedy ju veľmi potrebuje a niekedy aj dobré slovo spraví omnoho viac, než balík peňazí.

     Priatelia, chýba mi osobné stretnutie s Vami, ozajstnými priateľmi, bratmi a sestrou, ktoré som sa rozhodol napraviť.

     S veľkou úctou a rešpektom som sa rozhodol dňa  5.júla 2023 o 13.00 hod. v Hoteli Partizán Jankov Vŕšok usporiadať priateľské stretnutie s Vami, dobrými ľuďmi a priateľmi , kde si určite budeme mať čo povedať a znovu si pripomenúť staré dobré časy, keď sme materiálne nemali skoro nič, ale mali sme zdravý sedliacky rozum, ktorý nás v živote posúval vpred.

 Podotýkam, že nič neoslavujeme, nenoste žiadne dary, príďte s dobrou náladou a o všetko sa postarajú naši zamestnanci.

     Tešíme sa na Vás a pevne verím, že toto stretnutie sa stane výzvou na lepšie časy – nás priateľov a slovo „Ako sa máš“ nebude odpoveďou „Čo potrebuješ, ale záujmom  aj o Tvoj životný príbeh.“

Za krásnej živej hudby  v podaní jedného z priateľov, Ernesta Uhlára zanikali v živých debatách príbehy, ktoré písali a píšu len ľudské životy. Príbehy  jubilantov neskôr či skôr narodených. Skúsených i ambicióznych a dnes excelentne tvorivých. Ponúknutá bola v praktickej podobe aj jedna spoločná báseň. Nebola tam prečítaná. Ale odznievala v takmer každej živej debate, úsmevnom, milom rozhovore. Pod názvom:

Čas života

Rád pozerám sa na jedinečnosť krokov dieťaťa. Na ich oči, ktoré skrývajú šarm a vtip.

Spomínam, aj my sme  takto roky chodili s myšlienkami na život, na lásku a mysleli si, že máme na mnohé ten najpotrebnejší cit a správny tip.

Každý deň bol pre nás úchvatný a ten kto v ňom mal viac ako 50 tiež sa nám starcom zdal…

Vo svojich slovníkoch i myšlienkach nechceli sme poznať jeho závislosť, či žiaľ…

Aj sám som mal vtedy peňazí pramálo a bolo mi to fuk

myslel som si pri tom – som múdry, mám šikovné ruky dospelých,

chýbala mi múdrosť skúsenosti i majstrovská zručnosť myšlienok,

lebo to bol furt iba život detských myšlienok, poznania i rúk!

Srdce a oči, ale i noci snívania ako zvon – i ešte plnších zázrakov

A tak som ani netušil, že prídu chvíle sklamaní i súmrakov.

V ten deň krásnych príbehov sme sa  každý s každým milo, empaticky bavili.

Kamaráti, priatelia sme roky po atmosfére takej snili

a náplň našich priateľstiev úprimnosťou umocnili.

Aj preto sme v oáze ticha, pokoja, dobrej nálady

ľudské dobrá medzi sebou láskavým slovom úprimným oživili.