Tá smutná správa o smrti pani Libušky Šafránkovej ma zastihla v aute na ceste späť domov, na Slovensko, keď sme sa usilovali s prezidentom Spoločnosti slovenských velikánov skontaktovať s ďalšou veľkou osobnosťou našich životov, s hokejovým velikánom Jaromírom Jágrom v Kladne. Pre mnohých z nás, v deň neočakávaného, náhleho úmrtia, pani Libuše Šafránkovej. Z rozhlasového prijímača pri prechádzaní jej rodným mestom Brnom – sme sa o tom dozvedeli 9. júna toho roku. Na druhý deň po jej 68. narodeninách.

S pani Libušou Šafránkovou som sa stretol viac raz osobne hlavne v roku 1996, kedy som ju požiadal o obšírny rozhovor pre farebný, v slovensko – česko – anglickej mutácii písaný štvrťročník Závislosť. Bola a na večnosť pre mňa zostane symbolom ženskej nehy, krásy, úprimného slova matky, stelesnením ľudského dobra.

V tom pamätnom roku sme spolu sedeli dobré 2 hodiny. Nakoniec mi autorizovala rozhovor, ktorý vyšiel vo štvrtom čísle spomenutého časopisu v roku 1996.

Aj vtedy mi okrem iného nevtieravo povedala:

„Čas od času si človek uvedomí, že život má skutočne veľkú cenu a že by si každý z nás mal pustiť k sebe, do svojho vnútra len to, čo stojí za to.“

Roky napĺňalo väčšinu jej času, pravda okrem rodiny, hlavne divadlo. Starosť o svojich najbližších, chod domácnosti pociťovala ako každodennú nutnosť.

„Vďaka Bohu“ – zdôraznila a presne si ju dovoľujem aj tu citovať- „ sa nám to s manželom, ktorý má rovnaké povolanie a tak isto pochopenie, zvládať. Divadlo ma veľmi pohlcovalo, ale boli to roky, báječné, nádherné, učenícke, napĺňané každodenným hľadaním a pocitom dobrodružstva odkrývania hereckých možností. Zažila som mnoho nádherných zmysluplných stretnutí s ľuďmi a úlohami. Napríklad, mohla som byť pri tom, keď v činohernom klube vznikal nový herecký štýl. V období, kedy Otamar Krejča pôsobil ešte vo svojom Divadle za branou. Spolu s tímom ľudí naladených na jednu vlnu, ktorí sa dokázali navzájom inšpirovať a obdarovávať pracovne a ľudsky. Dokázali sa „vyhecovať“ – podnietiť, zapáliť v tom najlepšom slova zmysle a pritom si nič nezávidieť. Vôbec som nepochybovala o tom, že moja energia bola ústretovo nasmerovaná správne, podľa reči vlastného srdiečka, i keď to bolo i za cenu zdravia. Keď dostanete napríklad horúčku, chrípku a večer vás nemá kto zastúpiť“…

V tom spomínanom roku 1996 mi ani štipkou neprišlo čo len pomyslieť, že tieto slová veľmi empatickej a skutočne zlatej svetovej Popolušky budú po rokoch tvrdým, ale pravdivým svedectvom hlavnej príčiny jej skorého odchodu z tohto sveta, kde sme ju prostredníctvom filmového plátna radi obdivovali, mnohí často i so slzami v očiach, ľudsky, lebo to najviac ponúkala svojim hereckým kumštom. Ona ho vlastne nosila v sebe samej. Z veľkej časti to bola vec jej etiky zodpovednosti ku kolegom v rozbehnutom súkolí živého organizmu prostredníctvom každej inscenácie. Potvrdenie, žiaľ s veľmi smutným záverom, náhlou smrťou, ako ju dokázalo divadlo celú pohltiť. Ona to vtedy povedala, že by to možno mohlo niekedy viesť aj k sebanivočeniu.

Bola úprimná, ľudská, nehrala sa na veľkú, slávnu herečku, lebo veľkou osobnosťou skutočne bola už v tom čase.

Veľmi múdro, pútavo, pravdivo dokázala priblížiť i svoje herecké postavy z rozprávkového sveta, ale kto ju mal možnosť spoznávať bližšie mohol sa presvedčiť ako hereckými postavami dokázala či už v divadle samotnom, ale i na televíznej obrazovke resp na filmovom plátne vyvážene obsiahnuť skvelým výkonom každú hereckú postavu, do ktorej ju režisér vybral.

V tom čase som sa stretával často aj so známym filmovým režisérom a scenáristom Martinom Hollým. Hlavne počas môjho i jeho niekoľkoročného pôsobenia v Prahe. A ten mi nie raz povedal:

„Libuška bola nielen k sebe, ale aj k druhým veľmi úprimná. Veď si len poslúž jej vyjadreniami o koňoch na ktorých dokázala skvele jazdiť“… a citoval ju veľmi presne, dokonca v českom jazyku:

„Na koních jsem bývala zvyklá jezdit bez sedla… Němečtí koně byli jako vítr, ty stačilo jen jemně pobídnout a fičeli krajinou jako blesk… V mládí jsem bydlela poblíž jízdárny a ke koním mám kladný vztah…“

K slovám majstra Martina Hollého si na základe vlastného spoznávania v tom čase živej a tvorivej pani Libušky dovolím dodať, že ona prejavom vlastného hovoru vo vás prebúdzala láskavosť. Mala ju v tvári, v očiach, v úsmeve, vo vďačnom pozdrave.

Keď som sa jej opýtal raz v polovici rozhovoru, čo považuje za svoj najväčší úspech v živote, „odpovedala:

„Že sme všetci živí, zdraví, že sme všetci spolu a že sme spolu radi.“

Na adresu závislostí, lebo aj tie boli predmetom nášho rozhovoru, okrem iného povedala:

„Ako laik vidím a vnímam tento problém iba zvonku. Nesmierne som oceňovala vnútorne úsilie ľudí, ktorí dokázali a dokážu vtedy, keď to druhí potrebujú – nezištne pomáhať. Nielen tým, ktorí sa dostali do zúfalých životných situácií a snažia sa hľadať cestu späť, ale i tým, ktorí sú v takom hľadaní tým druhým nápomocní. Sú to podľa mňa malé veľké súkromné víťazstvá, o ktorých v takom prípade podávajú zainteresovaní svoje svedectvá. Tu plač, nariekanie nepomôžu.  Verím, že pre mnohých to môže byť svetielko  nádeje v tme. V hľadaní skutočného ľudského dobra a pokoja. Možno aj na tejto celej našej planéte, zvanej Zem.“

Jedno príslovie hovorí:

„Ak zomrie otec, plače duša. Ak zomrie matka, plače srdce.“ Dovolím si k tomu dopísať: „Ak zomrie vzácna a národmi uznávaná osobnosť, plačú národy!“

Namiesto prológu tejto nevšednej spomienky:

Od blízkej osoby som pani Libuši Šafránkovej, keď som pripravoval rozhovor, sa mi podarilo zistiť, že pani Libuška miluje karlovarský porcelán.

Po autorizácii som jej venoval šálku z karlovarského porcelánu so slovami:

„Až raz budem sám sedieť pri podobnej šálke kávy, možno sa vrátim aj k Vašim živým múdrym a pre životy nás všetkých, veľmi potrebným slovám. Netušil som, že to príde tak skoro a s toľkým zármutkom. Neviem ho úprimnejšie vyjadriť!“