Ak by som mal napísať encyklopédiu úspešných osobností armádneho športu Československa, rozhodne by som začal od písmena „Z“. Zátopek Emil – narodený 19. 9. 1922, český atlét. vytrvalec, manžel Dany Zátopkovej. Olympijský víťaz v roku 1948 ( 10 km) 1952 ( 5 km, 10 km, maratón). Majster Európy 1950 ( 5 km, 10 km ) 1954 ( 10 km), Držiteľ bronzovej medaily z MS ( 5 km) . Osemnásťnásobný svetový rekordér . Najlepší športovec sveta 1949,1952, ktorý bol v roku 1997 vyhlásený za najlepšieho atléta 20. storočia.
Zátopková – Ingrová Dana , narodená 19.9.1922, česká atlétka, oštepárka, manželka Emila Zátopka. Olympijská víťazka z roku 1952. Majsterka Európy (1954 a 1956) Držiteľka striebornej medaily z roku 1960.
Zachara Ján – narodený 27. augusta 1928, slovenský pästiar, Olympijský víťaz z roku 1952 v perovej kategórii ( do 57 kg. Štvornásobný majster Československa v súťaži jednotlivcov (1951,1953,1954,1956) a v roku 1948 majster Československa v súťaži družstiev v tričku ŠK Baťovany (predtým Šimonovany, neskôr Partizánske) V roku 1969 priviedol vo funkcii šéftrénera po prvý raz boxerov Spartaka SMZ Dubnica k prvému klubovému titulu majstrov Československa. Potom ešte v tej istej funkcii ten istý klub aj v rokoch 1971 a 1972.
O všetkých troch som toho prečítal veľa, dovolil som si všetkým trom klásť počas realizácie svojho nevšedného koníčka – publicistiky, ktorú som začal abecedou jej spoznávania a zdokonaľovania v okresných Vranovských novinách pre 47. rokmi – zvedavé otázky, aby som mohol čo najhlbšie a najvernejšie precítiť dotyky ich športových, veľmi ľudských srdiečok k širokému spektru ich obdivovateľov a priaznivcov.
Najstarší žijúci olympijský víťaz Ján Zachara nemá rád veľa zbytočných rečí. Aj pri sadení stromčekov na Jankovom vŕšku dokumentoval prácou, že pozitívne skutky sú najkrajšou výpovednou hodnotou každého statočného človeka. Čas a najbližšie okolie najpravdivejšie poznajú ich silu. „ Dôstojnosť k našim otcom a mamičkám je tiež prejavom úprimnosti a slušnosti každého z nás k životu, ktorý žijeme. Mńa doma od malička učili pracovitosti a zodpovednosti v každej robote, ktorú som vykonával či teraz ešte zvyknem robiť“ vyriekol olympijský víťaz Ján Zachara, keď sme sa ho pýtali ako vníma život a jeho súvislosti.
Pravda je i tá, že rovnako som obdivoval a dodnes obdivujem kvalitu skúsených žurnalistických bardov, ktorí dali celému svetu množstvo rozhovorov, portrétov, príbehov i postojov o všetkých troch spomenutých.
Do tohoročného 1. mája som v sebe nosil nesplnenú skrytú túžbu, stretnúť sa osobne v neviazanej debate s najstarším žijúcim olympijským víťazom z éry Československa, Jánom Zacharom, lebo jeho svet videnia pádov i víťazstiev som do spomenutého tohoročného prvomájového dňa poznal iba prostredníctvom druhých.
Napríklad autor vzácnej knihy fotografií „Hviezdy“ Jan Saudek umiestnil na spomenutú historickú publikačnú nádheru 3 svetové špičky s logom armádneho športu Československa – pani Danu Zátopkovú, Jána Železného a Barboru Špotákovú. Riaditeľ Vojenského športového centra Dukla Praha Jaroslav Priščák, mimochodom košický rodák, ktorý napriek svojmu dôchodkovému veku povedie toto úspešné svetové centrum športu v Českej republike vo funkcii civilného riaditeľa z rozhodnutia ministra obrany ČR až do konca najbližšej olympiády, v úvodníku farebného štvrťročníka DUKLASPORT úprimne okrem iného označil symbol troch generácií slávy armádneho športu vďaka tejto fotografii ako symbol veľkej rodiny, matky, syna a vnučky. Nezabudol dopísať krásnu vetu: Tri generácie a dejiny slávy našej milovanej krajiny.
Úprimné cesty propagácie skutočných majstrov športu a života pod logom Dukla. Spomenuté 3 priezviska mi počas tohoročného 1. mája, zásluhou neviazaného a neformálneho rozhovoru s pánom Jankom Zacharom, vyzdobili 1. máj v mojom srdci návraty na jeho pôsobenie v ATK ( predchodca Dukly- pozn. autora). Vopred som sa mu ospravedlnil, že tú zdrobnelinu „Janko“ využijem v publicistike, lebo tak je zovšeobecnená v slovenskom národe jeho veľkosť.
Za slávnou medailou je skrytá jeho úžasná pracovitosť, poctivosť myšlienok popretkávaná s praxou a celoživotnou pravdou, ktorú kuje 92 rokov na kovadline vlastného života. Včera sme na Jankovom vŕšku, v prírode, pri sadení maličkých stromčekov nad krížom Ježiša, niekoľko metrov od múrov Záchytného koncentračného tábora , ktorý tu našiel trvalé sídlo po prevezení od mestečka Nováky ( aj tam, v teritóriu Lasker zažili zverstvá fašizmu mnohí nevinní ľudia – pozn. autora) mohli vidieť veľkú malú osobnosť, nášho Jána Zacharu, olympijského víťaza z Helsínk, znova bez sebamenšieho náznaku slávy či ľudskej pýchy. Z debaty, lepšie živého rozhovoru niekoľko metrov od seba vzdialených som stihol neskôr zapísať ním vypovedané toto:
„Nie náhodu Emil, s ktorým som strávil dosť času v ATK Praha počas mojej vojenčiny, zvykol aj po veľkých svojich víťazstvách verejne funkcionárom, vysokým, aj hodnostárom priamo hovoriť , dávať na vedomie: „ Ľudská pýcha peklom dýcha.“ Ako vojaci sme bývali na Strahove v robotníckych domčekoch, z ktorých sme nemali ďaleko na štadión. Každý pondelok sme mali poradu s veliteľmi a Emil riešil problémy priamo, otvorene. Vedel sa zastať každého, proti komu sa diali neprávosti. Mnohí sa aj mňa pýtajú kto ma učil skromnosti? Odpovedám to čo vravím aj teraz: Život. Môj otec bol už pred II. svetovou vojnou komunistom. Bol často za pokrokové myšlienky v base. Mamička sa o nás starala. Ale na otca si pamätám s akou zodpovednosťou pristupoval ku všetkému. Bol robotníkom. Zavše ma brával so sebou na bicykli. Aj tu, keď sme išli až do Uhrovca k Chuťkovcom. Neviem čo tu chodil robiť. Bol som v tom čase sotva 9 ročný. Ja som zvyknutý celý život zodpovedne pracovať. Ani Emil ani Danka ani Vilo Mandlík neboli namyslení. Uhrovec mal Štúra, Dubčeka. Ľudia, ktorí sami statočne na sebe pracovali, aby mohli v biede pomáhať iným.“
Zasadili sme spolu s pánom Zacharom zopár stromkov. Keď som sa vzdialil od neho na vzdialenosť takmer 15 metrov a začal si pozornejšie všímať jeho vnútorné nastavenie a pracovnú zaujatosť, uvedomil som si ešte viac pravdivosť slov Ľudovítom Štúrom napísaných:
„ … pospolitosť je jednota tých, ktorí k dačomu jednému patria, k jednému sa srdcom a vlastnou prácou priznávajú, jedno pred sebou majú, je to, teda, zväzok jednotlivostí, osôb jednotných.“
Obďaleč vysádzali maličké borovice, smrečky či jedličky ďalší. Rovnako zanietene ich sadil dvojnásobný majster Európy v jazde do vrchu na historických monopostoch, v súčasnosti už 72 ročný František Kmeť z Banskej Bystrice, alebo inžinier stredných rokov, generálny manažér Spoločnosti slovenských velikánov Roman Kapitáň z Liptovského Hrádku.
Prezident Spoločnosti slovenských velikánov JUDr. Jozef Škultéty tiež vysadil niekoľko zo 75 maličkých stromčekov do vopred pripraveného priestoru. Keď som sa ho opýtal, ako vníma túto prácu v 1. májový deň, odpovedal: „ Hreje ma pri srdci ak sa v praxi potvrdzuje, že jednotlivosti majú svoj význam po zaradení do vyššej sféry pospolitosti. To povedal už samotný Štúr. Keď sa tak pozriem obďaleč a vidím ako sa darí realizovať pozdrav oslavám 1. mája prácou v prírode napríklad tam Katkou Kaliskou z Banskej Bystrice, ktorá tu zvykla chodievať aj na preteky automobilov v jazde do vrchu, nemôžem mať iný pocit ako pocit dobra z dnešného dňa.“
Možno až príliš sa opieram v tento májový deň, keď aj dážď kropí sadeničky do zeme zasadené napríklad podpredsedom Spoločnosti slovenských velikánov Ing. Petrom Rajnohom o už Štúrom napísané a na verejnosť dávno dané, ale napriek tomu zabúdané:
„Len národ vzdelaný, osvietený má väčšie právo a slobody, ako ten, ktorý kadeako povaľuje, chudobný je na duši a tele.“
Pritom ma tiež veľmi oslovuje počas celého dňa rozhľadenosť i zručnosť v manuálnej práci úspešného trénera boxerov Dubnice, pána Dušana Bučka. Hľadím aj na prácu Macedónca Zlatka Jakimova či nenápadnú, ale nezastupiteľnú pomoc od pani Gabiky Škorcovej. Keď sa po dokončení nášho zámeru pozriem ako mladistvo pán Milan Ducho s úsmevom na tvári dosádza jednu z posledných sadeníc smreka, vravím si:
Aj takto môže dozrievať po rokoch pospolitosť už v podaní Štúra národu na známosť dávaná.
Myšlienkami som odletel znova raz až k môjmu univerzitnému profesorovi Fraňovi Ruttkayovi, ktorý mi na skúške o novinárskom slove tohto velikána nášho národa pri písaní známky do indexu nezabudol zdôrazniť:
„Pamätaj, obetavosť a húževnatosť telesnej i duševnej práce sa musí snúbiť v životoch skutočne tvorivej inteligencie pre dobro vlastného národa. Tvorivá inteligencia, to nie je zďaleka tá, čo iba vlastní vysokoškolský diplom. Len tá to bude, ktorá ľud k veci pospolitej povýši a väčšou silou otupí jeho nízkosť, troškárstvo, chúlostivosť, bojazlivosť či ničomnosť.“
Ak som si premenil do výpovednej roviny spomenuté vzácne osobnosti svetového športu ich postojmi a prístupmi k životu, dnes, žiaľ, už nežijúcich manželov Danu a Emila Zátopkovcov či na prvomájovej tohoročnej aktivite prítomného pána Janka Zacharu cítil som pokoj na duši, že som sa mal možnosť od nich učiť. Preto, keď som prišiel domov, znova som si raz zalistoval v úvodníku Ľudovíta Štúra „ Naše položenie vo vlasti“ a snažil sa v ňom hľadať ívery jeho hlbokých myšlienok demokratického cítenia a skutočného pokojného spolunažívania ľudí.
Vďaka prežitému a rokmi konfrontovanému s mnohými životmi a príbehmi v nich to bol jeden z mojich najdôstojnejšie prežitých prvých májov v mojom takmer 70 ročnom živote. Aj preto som sa to rozhodol napísať a uverejniť vo viacerých médiách.
