Prečo ma oslovil a stále oslovuje Ľudovít Štúr?

Každý z troch velikánov slovenského národa v sebe nosil niečo, čo má stále pre naše životy veľkú hodnotu. Jedno v sebe mali spoločné všetci traja. Tak Ľudovít Štúr, ako aj Milan Rastislav Štefánik, ale tiež Alexander Dubček, nikdy a za žiadnych okolností nestratili svoje „ ja“.

Neprináleží mi zďaleka hodnotiť ich veľkosť človečiny. Na to sú iní, ktorí oveľa dokonalejšie a v širších súvislostiach majú právo priblížiť ich nesporné ľudské, otcovské i odborné priority a nezastupiteľné kvality. Ako žiak profesora PhDr. Fraňa Ruttkaya, DrSc si predsa len dovoľujem v mnohých prípadoch položiť po určitých desaťročiach vlastného života  tú istú otázku a zároveň na ňu hľadať pravdivú odpoveď:

Čo ma z obsahu výučby na FF UK Bratislava, odbor Žurnalistika najviac motivovalo zaoberať sa dlhodobo sebou samým na základe získaných poznatkov o „najväčšom Slovákovi“ devätnásteho storočia?

Patrí sa pripomenúť, že išlo o obdobie, kedy sa rozhodovalo o konštituovaní slovenského národa po stránke spoločenskej, kultúrnej, sociálnej a politickej. Tieto atribúty sa snažím mať na zreteli vo svojej tvorbe stále a s rovnakou potrebou napriek mnohým zmenám, ktorými prechádza môj život. Napriek tomu, že nie som vedeckým pracovníkom, ani spolutvorcom spisovnej slovenčiny, tobôž nie básnikom ba ani organizátorom národného života, Štúr zanechal dosť tvorivých dokumentov ako sa dá a prečo má novinár udržiavať bezprostredné spojenie so životom slovenských dedín a miest a nenechať sa unášať kabinetnou politikou, odtrhnutou od praktického života. spoločenského pokroku. Udržiavaním otvorenej  komunikácie s mestami a dedinami v každom období hodno spájať účinné ideovo – politické zásady s praktickou ľudovovýchovou  a národnoobrannou prácou všetkých Slovákov a Slovanov!

Pre mňa Ľudovít Štúr zanechal vzácny odkaz: „Človek sa nevychováva len preto, aby žil, ale hlavne preto, aby pre svojich niečo vykonal.

Možno, okrem menšej odbornosti než mnohí tí, ktorí nosia množstvo titulov pred a za menom sa niekedy cítim podobne ako to bolo u Štúra otupeným, opusteným v našom slovanskom a slovenskom svete, ba aj poníženým, lebo počínajúc kvalitou slovenského jazyka a končiac vedeckými poznatkami prostredníctvom kultúry našej komunikácie a hlavne skutkov v praxi nám chýba kvalita realizácie  nadnárodnej rovnoprávnosti. Azda aj preto sa na prahu mladosti vlastnej staroby angažovanosťou hlavne prostredníctvom odkazu Ľudovíta Štúra snažím ešte viac meniť aspoň seba a svoje vnútro, ak už nie som potrebný zaujímať celospoločenské postoje k tomu, o čom píšem v predchádzajúcich riadkoch. Preto rád, pokiaľ mi to vedomosti i zdravie dovolia, podporím aktivity Spoločnosti slovenských velikánov!