(lebo, vraj: Umenie sa netvorí bez bolesti, umenie existuje pre kompenzáciu bolesti)

Obrátil sa na mňa koncom júna pri jednej oslave pán Jožko Mazár, dlhoročný publicista a novinár: Vraj?.. „bol som nedávno na návšteve u našich Slovákov na Dolnej zemi, v Kovačici, Petrovci a tak. Ty zbieraš tie ich insitné obrazy -nenapísal by si niečo o tom ?“… „Jasné, že napíšem, a rád“ -odvetil som.

Nuž, ale na druhý deň po oslave, keď som sadol k počítaču, to už také  jasné a slnečné zrazu všetko nebolo: veď čo už ja len nové a objavné môžem napísať o insitných maliaroch  z vojvodinskej enklávy potomkov slovenských vysťahovalcov… O zvláštnom mieste menom Kovačica a jej okolí , ktoré sa počas pomaly už storočie trvajúceho záujmu  a  tvorby milých insitných obrázkov (vo svete označených prevažne prívlastkom- naivných) stalo takpovediac hlavným mestom insitnej tvorby vo svete  (objektívne treba uznať , že asi aj spolu s dvomi chorvátskymi dedinkami Hlebine a Molve) …

Keď som  už prepadal poriadnej skepse až beznádeji, prečítal som si pozornejšie zadanie, ktoré mi medzičasom prišlo aj e-mailom. Písalo sa v ňom : „slovenský odraz spolupráce“ , tiež  „podiel autora na tejto spolupráci“. A bol som zachránený…  Popíšem, ako som sa ku „kovačickej insite“ dostal ako aj niektoré zo zážitkov, ktoré ma za tie roky pri objavovaní tohto fenoménu  v svetovom výtvarnom umení postretli. A bude to.

V horúcom lete 1997 som po skončení pracovných povinností v mekke slovenskej kultúry-národne najskôr prebudenom Martine, túlajúc sa po vtedajšom námestí (dnes nádherne upravenej pešej zóne) otvoril  vstúpil do obchodíka  Dielo (po roku 1989 k nemu „novočasovo“ pribudol samozrejme aj prívlastok ART) a približne po polhodine som išiel k pokladni vyplatiť dva pastely od Milana Laluhu a súbor grafík-sieťotlačí  skupiny galandovcov.

Vedúca zrejme zbadala, že „pán je gurmán“ a tak ma pozvala do „zákulisia“ so slovami: „Popozerajte sa aj tu , tu máme také lepšie a vzácnejšie veci“ …

Bolo tam toho neúrekom, ale mňa hneď na prvý pohľad zaujali pestré, veľmi farebné a veselé obrázky s výjavmi bežného dedinského života, ktorý som si pamätal z detstva, naviac boli aj krásne adjustované-zarámované.

–„A toto je čo ?“, opýtal som sa.

Kovačická insita, obrazy maľovali potomkovia Slovákov žijúcich v Srbsku na Dolnej zemi, venujú sa tomu už roky, nedávno  mali u nás výstavu a tieto obrázky nechali na predaj.

„Sú nádherné,“ odvetil som.

Obrazy  „Smäd“  od Jána Husárika  a  „Kohút“  od Pavla Hajka tak budú už navždy patriť medzi „základné kamene“ mojej zbierky.

Kovačickej insite (a instite vôbec) som v priebehu pár rokov prepadol naplno a všetky voľné prostriedky som „vrážal“ do jej obstarania. V roku 2000 som sa na výstave diel kovačických maliarov v Šarišskej galérii v Prešove posunul o level vyššie, pretože som sa tam zoznámil s organizátorom výstavy – pánom  Jánom Hrkom. Práve on, bývalý riaditeľ „Galérie insitného umenia v Kovačici“ začal po roku 1990 a najmä po roku 1995 privážať obrazy kovačických maliarov-sedliakov na Slovensko a tu ich propagovať aj predávať. (Veľkú prácu v tejto oblasti odviedol tiež pán Pavel Babka, majiteľ Galérie Babka v Kovačici).

S Jankom Hrkom som sa postupne spriatelil, pomohol som mu usporiadať viacero výstav kovačických maliarov na Slovensku – ako v našom meste Banská Bystrica (niekoľkokrát v malej výstavnej sieni Múzea SNP, na Starej radnici) tak aj  vo Zvolene, Banskej Štiavnici, Nitre, Pezinku či v Bratislave-Rači.

Zaujímavosťou „našich“ výstav je, že  sa na nich vždy snažíme „namiešať“ obrazy viacerých generácií kovačických autorov, nielen tej najmladšej, ako to časom začalo byť tak trochu „módou“ u ďalších organizátorov, ktorí tiež postupne začali prezentovať kovačickú insitu na Slovensku.

Tak som sa okolo roku 2005 mohol  prvýkrát v živote ocitnúť v Kovačici aj osobne.

Už cestou, blížiac sa vojvodinskou krajinou (šíro-šírou rovinou pokrytou tou najkvalitnejšou černozemou, ktorá je pozostatkom-dnom bývalého prehistorického panónskeho mora) ku Kovačici , ma zaujali tabule označujúce jednotlivé obce.  Vojvodinskú časť vtedajšieho Rakúsko-Uhorska prichádzali k domovskej srbskej národnosti postupne dosídľovať Slováci, Česi, Rumuni, Maďari  a keďže ich potomkovia si z veľkej časti zachovali svoju pôvodnú kultúru i jazyk, dediny sú dnes označené tabuľami aj  v niekoľkých jazykoch.

„Rekord“ bol presne 6 názvov  na jednej tabuli : vo všetkých štyroch vyššie uvedených jazykoch a k tomu „domáci“ názov v srbčine- v jej „historickej“ podobe -písané  v cyrilike, ale tiež v  čoraz viac používanej a presadzujúcej !modernej“ podobe – a teda písané v našej latinike.

Kovačica ako aj susedná vedľajšia dedina Padina so svojím výrazným slovenským elementom sú krajina „sama pre seba“.

Všetky úrady, inšitúcie a obchody sú označené dvojjazyčne : srbsky a slovensky. Všade sa po slovensky tiež bez problémov dohovoríte.

Samozrejme, že aj v Galeriji naivne umetnosti-Galérii insitného umenia, ktorú zriadila, financuje a prevádzkuje obec Kovačica – od roku 1955 ako niekoľko miestností v miestnom dome kultúry a od roku 1989 ako samostatnú budova v centre obce.  Je to ustanovizeň , ktorá sa s úctou stará o diela všetkých generácií svetoznámych kovačických insitných maliarov a ich zachovanie pre ďalšie generácie. A ešte jedna poznámka: Pretože Kovačica sa nachádza necelých 50 kilometrov od hlavného mesta Srbsla- Belehradu, veľmi radi do galérie zavítajú na návštevu aj významné svetové osobnosti.

Prvé maliarske pokusy v Kovačici urobili miestni sedliaci -presne Martin Paluška a Ján Sokol v roku 1939, o čosi neskôr – keď sa títo dvaja pochválili so svojimi dielkami v dedine,  povedali si „čo sme my horší?“ a začali maľovať  aj Michal Bíreš, Vladimír Boboš, Martin Jonáš a Ján Kňazovic. Poslední dvaja menovaní zo zakladajúcej generácie a ešte  Zuzana Chalupová z tej nasledujúcej sa stali už navždy najznámejšímí predstaviteľmi kovačickej insity. Ako takí sú uznávanými a publikovanými aj v celosvetovom kontexte naivného umenia.

Okrem ich diel  možno v galérii obdivovať tiež veľký -„celostenový“ obraz Jána Glózika,  na ktorom názorne zobrazil cestu Slovákov zo starej vlasti-hornej zeme do banátskej Kovačice. Obraz je doslova zaľudnený stovkami postáv-peších, na vozoch, koňoch, volkoch- začína sa  hore  pod štítmi Tatier a cez Bratislavu a Dunaj pokračuje až ku kováčovi, ktorý si svoju vyhňu rozložil v panónskej rovine …

Na mieste, ktorému dal svojím remeslom meno- na mieste budúcej obce Kovačica.

V roku 2009 som s pomocou priateľa, ľudového rezbára a organizátora výtvarného života (nielen) na Detve -Milana Malčeka a Janka Hrka  zorganizoval pre srbských insitných maliarov letný týždňový plenér-maľovanie v prírode prekrásnych detvianskych lazov.

Vyvrcholením sympózia sa stala výstava diel vytvorených počas folklórnych slávností na Detve s prijatím u primátora mesta a návštevou večerného programu priamo na amfiteátri.

Ako zaujímavosť môžem uviesť, že sympózia sa aktívne zúčastnila aj Nataša Mihajlovic-Kňazovic, vnučka jedného zo zakladateľov kovačickej insity – Jána Kňazovica.

Ako druhú zaujímavosť uvádzam, že aj jej mama a  dcéra Jána Kńazovica-Anna patrí medzi významné predstaviteľky kovačickej insity s nezameniteľným rukopisom-takže v Kovačici  tvorili a tvoria už tri generácie Kňazovicovcov.

A tretia zaujímavosť – vyššie spomínaná vnučka Jána Kňazovica-Nataša  sa v roku 2010 privydala na Slovensko-presnejšie na Detvu. Dnes tu s spolu manželom Slovákom vychovávajú dcérku, takže Nataša už tvorí  „kovačickú“ (a či detviansku?) insitu na Detve a len v čase dovolenkovom aj v Kovačici …

Pri zatiaľ poslednej návšteve Dolnej zeme po roku 2010 sme okrem iných navštívili aj bratov-murárskych majstrov  a insitných maliarov Pavla a Juraja Ľavrošovcov v susednej dedine-Padine. Pavlovou špecialitou je, že na každom, naozaj každom svojom obraze ( a namaľoval ich už stovky!) sa v jeho spodnej polovici nachádza rovná-plochá krajina , ako zobrazenie novej vlasti-Dolnej zeme. V hornej časti sa na pozadí týčia členité, kostrbaté do nebies siahajúce kopce a končiare, tatranské kriváne symbolizujúce pravlasť, krajinu predkov-Hornú zem, teda Slovensko pod Tatrami…

Druhému z bratov-Jurajovi som vlani, v čase rozbiehajúcej sa pandémie pomohol uskutočniť krásnu a aj veľmi úspešnú výstavu jeho obrazov vo foyeri liečebného domu Rubín a.s.Kúpele Dudince.

Pri otvorení výstavy som parafrázoval opis tvorby kovačických insitných maliarov z internetovej stránky ich domovskej galérie  galérie – tu ho uvádzam v presnom citáte: Všeobecne pozorované, obsahy týchto obrazov sú výrazne bohaté a rôznorodé. Nostalgické a idylické motívy hovoria o minulosti a znázorňujú život na uliciach a v dedinských dvoroch, poľné práce alebo ambientné obrazy dedinských izieb so starodávnymi kobercami a domácimi predmetmi a na obrazoch sú tiež prítomné portréty a zátišia. Pri všetkých autoroch sa základné štýlové a tematické zameranie síce vzťahuje na ľudové obyčaje a folklór, dedinu a plodnú banátsku rovinu, ale každý z týchto maliarov predsa nesie v sebe autentickosť a jedinečnosť motívov a výtvarného prejavu, každý z nich našiel originálny maliarsky výraz a rozpoznateľný rukopis.   

Záverom by sa žiadalo napísať pár pekných slov, želaní , prípadne nejaké posolstvo. Bohužiaľ, nedá sa to celkom – za posledných desať rokov sa situácia na Dolnej zemi zmenila výrazne k horšiemu.

Starí ľudia-nositelia tradícií, vymierajú  a mladí – mladí utekajú. Práca na poli je ťažká a slabo platená je aj práca v tých pár priemyselných podnikoch, čo vo Vojvodine ešte fungujú. Mladí ľudia a mladé rodiny tu preto nevidia svoju budúcnosť.

Vysťahovalectvo za prácou do vyspelej Európy (najmä do Nemecka a Švédska) fungovalo v Srbsku a  Vojvodine už aj za „veľkej“ Juhoslávie. Po roku 2000 však nabralo obrovské obrátky – dnes mladí smerujú za prácou a lepším životom predovšetkým do automobiliek a iných priemyselných podnikov v Čechách, no najmä u nás na Slovensku. Paradoxne, znalosť slovenského jazyka, ktorý sa naučili doma v Kovačici, robí ich starému domovu medvediu službu.

Napriek tomu zostáva veriť , že sila a životaschopnosť slovenského živlu na Dolnej zemi nevyhynie a prežije aj tieto peripetie, ktoré nie ako prvé a iste nie  ani posledné, ho svojimi výzvami naopak, ešte posilnia a zocelia …