Foto: Peter Rajnoha | Takto si prevzal so slovami vďaky olympijský víťaz Janko Zachara (na zábere vľavo) pozornosť vďaky od vedenia Spoločnosti slovenských velikánov z rúk jej prezidenta JUDr. Jozefa Škultétyho. Postoje, konanie i reč srdca ambasádora Spoločnosti, pána Janka Zacharu sú nezastupiteľné a nenahraditeľné. „Také vzácne osobnosti, náš milý, pán Janko Zachara, sa nerodia každý deň!“ – zareagoval spomínaný JUDr. J. Škultéty, keď pán Zachara povedal: „ Načo taká starosť?..“
Keď prezident Spoločnosti slovenských velikánov, JUDr. Jozef Škultéty, v kruhu úzkeho vedenia spomenutého občianskeho združenia ďakoval s darčekom v rukách počas nedávneho decembrového popoludnia olympijskému víťazovi z Helsínk v boxe, veľmi skromnému a poctivému športovcovi, vzácnej osobnosti nášho súčasného života a ambasádorovi Spoločnosti slovenských velikánov Jankovi Zacharovi za dôstojnú reprezentáciu myšlienok, postojov a konania odkazov Štúra, Štefánika a Dubčeka v súčasnej praxi, ten reagoval takto:
„Každá sláva je iba poľná tráva. Skutky sú dôležité. S báječnými reprezentantmi skromnosti a skvelých celosvetovo uznávaných fair – play úspechov v športe i živote, manželov Zátopkovcov sme pracovitosť, statočnosť, ale i odvahu a chcenie šíriť svetom ľudské dobro brali ako našu povinnosť ctiť odkazy otcov v každej fáze nášho pôsobenia. Dnes, keď rozprávame čo nám chýba pri plnení odkazov napríklad pána Alexandra Dubčeka, mám v živej pamäti rozhovory môjho otca s Alexandrom Dubčekom samotným i jemu podobných ľudí v jeho rodisku – Uhrovci. Rád spomínam, ba s veľkou pokorou sa vraciam k týmto okamžikom. Neprichodí mi na myseľ niekoho súdiť, kritizovať, odsudzovať. Hľadám tak, ako hľadali spomenutí v človeku i životných situáciách u každého ľudské dobro. Takto si spomínam na moje prvé športové ocenenie v mojej začínajúcej kariére reprezentanta československého športu. Vtedy na úrovni začínajúceho, asi talentovaného športovca.“
Keď to rozprával na stôl v kruhu piatich ľudí položil medailové odliatky so slovami: „ Je v nich stelesnené chcenie robiť radosť iným od obyčajných robotníkov z vtedajšej dubnickej fabriky.“ Keď to dopovedal, pozornému redaktorovi by nemala uletieť z odborného postoja analýza slov vypovedaných Jankom Zacharom. Ak tak aj urobí. Zákonite sa núka na svet okamžitá reakcia otázkou? Ako sa môžu a čím sa prezentujú mnohí, ktorí tvrdia, že pomáhajú súčasnej statočnosti, svedomitosti, oddanosti, ľudomilnosti dnešných dní? A odpoveď? V tom momente je naporúdzi prostredníctvom slov samotného Janka Zacharu ďalšie konštatovanie.
„Nikdy som nepoužil veľkosť Emila či Dany Zátopkovcov, s ktorými som strávil vo vtedajšom armádnom športovom klube množstvo vojensko – spoločenských chvíľ, aby som ich dobro znehodnotil svojou ľudskou podlosťou, lebo sa môžem skryť za ich veľkosť a celospoločenský rešpekt. Takto sme v tom čase neboli učení rozmýšľať ani robiť. Snažili sme byť nároční na svoje tréningové a športové výsledky už svojim vlastným vnútrom. Tvrdo, v pote a drine sa rodili aj vtedy športové úspechy. Závisť a ľahkovážnosť sme nikdy nenosili v našich srdciach, zábavu, žičlivý úsmev a radosť z úspechov iných vystielali cestu do ďalších radostnejších dní.“
Aké jednoduché, ale úprimné. Ale práve z dôvodu jednoduchosti náročné na vnútorný svet každého olympijského víťaza vo svojom vlastnom živote. Také svedomie mu zostalo na celý život. Podobne ako spomínaným velikánom Ľudovítovi Štúrovi, Alexandrovi Dubčekovi a ďalším im podobných.
Potrebujú také postoje Janka Zacharu ďalší komentár? Skutkov z tejto noše košatého svedomia pre súčasné životy potrebuje dnešný svet viac ako inokedy. Vytratili sa nám. Prečo? Aj to je rébus ako ich vrátiť do svetských životov každého z nás.
