Foto: freepik.com | Smútok či pohľad za pravdou našich videní

Mojim domovom bol, zostal šport – nie putika

o tom nebola liečebňa, vôbec už nie  žiadna dáma,

žiadna renesancia, múdrejšie nie gotika –

mal som 5 rokov keď nám zdobila strechu slama.

Nebol som Gottom, ani  Carusssom, miloval  som vždy veľkých, múdrych –  to neboli žiadni spáči

na univerzite Atén nad Torysou ma učili poctivosti a práci mudrci, nie lenivci ani univerzitní sráči …

Keď samotou som sa týmto mestom v noci raz potácal a taxikár mi urobil šťastnú vlnu

povedal: „Si dospelý, nie sluha zbabelcov, dal mi vtedy námet na obsah piesne ktorú raz musím verejne dotvoriť, pod mohylou – moc plnú….

Potácal som sa domov zbabelo, loď mora plávala v diali

začul som krásu slova božského, pri Varadere, na Kube v diali.

Až potom hrdzavý kľúč v zámku zavŕzgal, Juraj, priateľ môj, poodkryl velikánsku drámu,

zbadal som v sebe kopu nešťastia, na druhej strane nebezpečných, roky spolu kopajúcich – aj tu nešťastnú jamu.

Sautro Teater je ďaleko, smútok však nezamyká siene pre davy

mnohí ani zo Slovenska nevedia kde spievali Gott, Carusso, iní čo skutočná láska so srdcom spraví.

Je to balada o nešťastí, alebo odkaz od Karla Gotta?…

V každom prípade škola života – nie zbesilá jazda, ani zbabelcov rota.

Kniha života sa zatvára rovnako, pre bystré oko, múdru či inú hlavu

ponúkam pieseň bez nôt spod upršanej mohyly padlých na Jankovom Vŕšku pre všetkých, na každý deň, ale nech spieva každý pre seba –  hlavne pre seba tú svoju, pieseň vlastnej pravdy – pravú!

Nám tam zdobili tohtoročné oslavy víťazstva nad fašizmom kropaje sĺz z neba,

vraj konečne aj tu na Slovensku si vlastnú domovinu pravdivo pripomínať treba.

Gott spieval s fantastickým oduševnením a vlastným hlasom i srdiečkom v Amerike, Nemecku, po svete skvele,

odporúčam všetkým vypočuť v  zostatku spomienok na zbesilú jazdu fašistov v priestranstvách, kde tyrani nivočili aj naše národné ciele.

V slovenskom kroji zotalo veľa ľudskej krásy i božskej sily, ale nevšímame si, že nás amerikanizmus núti, aby sme podrezávali Slovan Slovanovi i priateľovi žily?!

Demokraciu ľudského srdca prijalo za pána Alexandra Dubčeka prostredníctvom svojich srdiečok aj veľa mlade.

Vítali ho, bozkávali a dnes sa z mnohých stali členovia veľkej, bezbrehej chamrade.

Ich výber, aj taká môže byť  úvaha nad mnohým?….Opýtajte sa tých, ktorí život bol dlhý aj tam aj za morom , či môže a má byť prefrázovaná demokracia bez praxe, výkričníkom pre šírenie vojen strohým!

A  postoje  k dedovizni či rodnej hrude?

Páni profesionálni športovci zo socialistických škôl,  či sa Vám to páčilo či nie,  nech sa páči,

vyjadriť sa k tomu, keď sa v daždi k pamätníkom odboja hrdinov nie chamraď zabalená do pozlátok športu rozhodla kráčať, ale mnohým parazitom zo športového biznisu už dnes kráčať neráči.

Niet majstrov, ktorí úsmevy mnohých zabalili do svojich peňazí, hoci mnohé v detstve aj ich otcom im samotným ponúkli naše slovenské školy.

Sú to zbabelí športovci, nie hrdinovia národa, ktorých chátrajúca historická Dukla pri Svidníku dnes napríklad vôbec nebolí!

Sú aj iní, väčší majstri sveta, národovci, pravda tí sa neuchyľujú k trikom, aby išli cez súčasné slovenské médiá tak krásne a prefíkane proamericky s celoštátnym mediálnym krikom.

Vraj poznávajú Slovensko, ich domovy, že im na Slovensku záleží, len ich srdiečko  po úcte k mŕtvym na cintorínoch pod Duklou, na Jankovom Vŕšku pravda ide do sŕdc čestných a statočných ich falšom i neúctou farizejským šíkom.

A tak ich do siene Spoločnosti slovenských velikánov nehodno nikdy zaradiť,

lebo by sme museli majstrov športu ctených svetom – pánov manželov Zátopkovcov, našej Nastičky Kuzminy, Miška Martikána, alebo napríklad nášho ambasádora, prvého slovenského olympijského víťaza, pána Janka Zacharu zradiť.

Nuž čo, aj také je tolerantné videnie. Svetom dnes existuje rôznorodé blúdenie ako ho znivočiť, nesiať pritom zrno chleba. Čím viac peňazí pre ľudských zbabelcov na úkor chudoby, zrejme pre parazitov zla a pretvárky vo svete treba.

Charita? Sláva športová či iná, takých je celá rota!

Štát sa musí starať zodpovedne hlavne o deti starých ľudí, o svoj národ,

taký bol v jednom mojom rozhovore odkaz pre všetkých, ktorí to myslia s toleranciou, svedomitosťou a úprimnosťou k vlastnému národu – aj od pána Karla Gotta.